3. časť - Brigády postupujú

Hneď ako sa v 1. ČSAZ ohlásil úspech 2. práporu o dosiahnutí hranice a ďalšom postupe do vnútrozemia, ostatné jednotky zboru sa takisto posunuli vpred. Hranicou ďalej po ceste prešiel 1. prápor, 3. prápor a potom aj ostatné pešie jednotky 1. čs. brigády. Vo vnútrozemí sa potom rozvinuli a postupovali cez Vyšný Komárnik k zaujatiu pozícii pred Nižným Komárnikom. Tieto bojové jednotky na dlhšie oslavy nemali čas. Trocha ťažšie to však bolo s brigádnym delostrelectvom, delostrelecké pluky sa so svojimi ťahačmi, kanónmi a húfnicami nemohli len tak prekĺznuť pomedzi mínové polia. Ženisti mali toho dňa plné ruky práce. Poľský Barwinek a cestu z neho, vtedy odmínoval npor. Vasil Halatin so svojou ženijnou rotou z 1. čs. brigády. Trvalo im to približne do obedu, kým sa delostrelci mohli pohnúť.

Na štátnu hranicu v priesmyku dorazil približne okolo 9.00 aj štáb 1. čs. brigády, ktorý tu zriadil svoje dočasné stanovisko. Medzi prvými zo štábu brigády prišiel jej veliteľ gen. Jaroslav Vedral-Sázavský. Prišiel na štábnom vozidle Dodge (špeciálna kabrio verzia na báze rady T214) v sprievode poľných četníkov Aloisa Štepánka, Ivana Rusína (šofér) a príslušníka štábu kpt. Němca. Podľa výpovedí na hranici vystúpil z vozidla a pri zapichnutej vlajke pri hraničnom kameni vstúpil s radosťou, avšak so všetkou vážnosťou na územie Československa. Zo stĺpu zobral improvizovanú vlajočku nakreslenú na novinách, ktorú tam založila Nebiljakova hliadka a so slovami, že ju donesie do Prahy si ju vložil do vrecka. Generál sa na hranici zdržal vyše hodiny a údajne nechal otvoriť aj nejaké fľaše s alkoholom, oslavujúc prechod hranice, pričom ponúkal aj sovietskych dôstojníkov, ktorí v tom čase dorazili do priesmyku.

Na hranici sa vtedy ešte zdržovali niektorí velitelia práporov či rôt, medzi inými aj Steiner a Bilej. O situácii 2. práporu tak Steiner generála podrobne informoval. Medzitým došiel na hranicu aj šrtm. Šafařík s rozvinutou bojovou zástavou 1. čs. brigády a takisto aj fotograf zboru Alexander Pánek so svojou manželkou Máriou Pánkovou, ktorá pracovala v osvete, v redakcii frontových novín. Pri tejto príležitosti tak vznikla pamätná fotografia, na ktorej je gen. Vedral-Sázavský so svojim štábom pri pôvodnom hraničnom stĺpe. Generál ešte vydal posledné pokyny a rozkazy svojim jednotkám, ktoré prakticky určovali postup vpred a v rýchlosti nasadol do svojej Dodge a pokračoval do Vyšného Komárnika.

No už pár desiatok metrov za hranicou sa stalo niečo, čo zatienilo radostné okamihy tohto dňa. Vozidlo generála Vedral-Sázavského na ceste narazilo na mínu a vybuchlo. Vedral-Sázavský sedel na ľavom zadnom sedadle Dodge a mína vybuchla práve pod ľavým zadným kolesom. Vozidlo po výbuchu, ktorý ho okamžite prevrátil smerom doprava a dopredu k lesu, ostalo kolesami hore. Telo generála vymrštilo a niektoré prehnané výpovede dokonca tvrdia, že ho vymrštilo až na stromy do lesa. Generál utrpel devastačné poranenia tela, nezlučiteľné so životom. K miestu nešťastia sa hneď rozbehlo niekoľko vojakov na pomoc. Nemci vidiac, že sa na hranici opäť niečo deje, spustili na miesto ďalšiu mínometnú paľbu, tak ako v prípade Nebiljaka. Mínometná paľba zranila minimálne troch vojakov, ktorí sa rozbehli od hranice k vozidlu. Preto bolo nutné ratovať ešte aj ich. Podľa niektorých výpovedí, však mínometný prepad zabil aj dvoch poľných četníkov 1. ČSAZ. Po utíchnutí paľby potom vojaci vytiahli generálovo telo a v celte ho vyniesli na hranicu do hraničného domčeku. Prítomný vojenský lekár mohol už len konštatovať smrť. Túto udalosť nafotil vtedy prítomný fotograf Alexander Pánek, takže bol jediným, ktorý zachytil Vedral-Sázavského posledné chvíľky a aj jeho smrť.

Padol generál, výborný a rozvážny veliteľ brigády. Dnes sa v súvislosti s ním tvrdí, že to bol jediný československý generál ktorý padol v druhej svetovej vojne. To však nie je pravdou. Československo stratilo vyše 30 generálov!¹⁸ Pravda, väčšina z nich boli bývalí republikoví generáli ktorých zavraždili, alebo umučili Nemci v čase okupácie, alebo zomreli inou násilnou smrťou. Preto je nutné pri Vedral-Sázavskom vždy dodať, že bol jediným generálom ktorý padol v armáde a na bojovej fronte.

Nehoda mala niekoľko svedkov, pretože v tom čase sa na hranici nachádzalo zopár vojakov, no napriek tomu sú okolnosti jeho smrti dodnes nie úplne jasné. Isté je, že vozidlo vybuchlo na míne, no spôsob, akým k tomu došlo má mnoho verzií, ktoré sa ani medzi pamätníkmi nezhodujú. Oným sporným faktorom je otázka, prečo došlo k výbuchu na ceste, ktorá bola už ženistami označená ako bezpečná. V tejto súvislosti sa stále pridáva fakt, že cestou už prešlo pred Vedral-Sázavského Dodge veľké množstvo vozidiel. Oba tvrdenia sú však pritiahnuté za vlasy. V čase nehody, približne okolo 10.00 až 11.00 touto cestou neprešlo až tak veľa vozidiel ako sa tvrdí. Na našom území sa vtedy nachádzali iba pešie prápory 1. čs. brigády, niektoré jednotky 3. čs. brigády a zopár delostreleckých jednotiek. Jeden peší prápor disponuje približne 4 až 6 vozidlami a aj tie sa väčšinou využívajú na týlové práce a nejazdia hneď za jednotkami. Samotné štáby práporov vtedy osobné veliteľské vozidlá veľmi nevyužívali a chodili pešo – práve z dôvodu flexibilnejšieho pohybu a hrozieb mín. Nutný ťažší materiál a ťažšie zbrane peších práporov sa prevážali väčšinou hipomobilne, teda koňmi. Brigádnych jednotiek ktoré by prešli hranicou motorizovane takisto v tom čase ešte nemohlo byť veľa. Veľká časť delostrelectva so svojimi ťahačmi ostala až do obeda zaseknutá pred mínovým poľom za Barwinkom, ako už bolo spomenuté. Navyše už v tom čase vznikali na prístupových cestách k priesmyku dopravné zápchy dlhé niekoľko kilometrov, práve kvôli mínam ešte na poľskej strane.

K tomu je ešte nutné dodať, že 6. októbra ešte nestál ani most cez potok severne od Barwinka. Jazdilo sa obchádzkou cez brod a rozbahnenú lúku, čo samozrejme spomaľovalo a komplikovalo presun. Zborový ženijný prápor 1 tento most začal stavať práve až v tento deň, keďže dovtedy bolo miesto neustále ostreľované a dokončený bol až na druhý deň skoro ráno za pomoci sovietskych ženistov, ktorí pomohli so spevnením príjazdovej cesty na onen most. Z týchto dôvodov, osudným miestom nehody v to ráno pred Vedral-Sázavským skutočne prešlo iba niekoľko áut a nákladiakov. Cesta sa za bezpečnú nedala považovať, pretože na nej prebehol zatiaľ len predbežný ženijný prieskum, ktorý odstránil protipechotné míny a viditeľné protitankové míny z vozovky. K dôkladnejšiemu hľadaniu mín malo ešte len dôjsť v nasledujúcich hodinách.

Dôkladné „čistenie“ mín v podobných podmienkach často inde prebiehalo aj niekoľko dní, preto je chybné nazdávať sa, že by to teraz ženisti zvládli za pár hodín, v deň kedy boli ešte viac vyťažení než obvykle. Možno aj sám generál mal pre istotu zvoliť peší presun k svojim práporom. Jeho kolega, veliteľ 3. čs. brigády gen. Klapálek, to robil bežne, rovnako ako všetci velitelia práporov. Podľa svedkov však mal generál veľmi naponáhlo a pravdepodobne chcel byť čím skôr už pri svojich jednotkách na domácej pôde.

Verzií prečo generálova Dodge „našla“ mínu je niekoľko. Niektoré pramene tvrdia, že sa šofér vyhýbal prekážke a tak zašiel viac na kraj cesty kde boli ešte míny. Prekážkou je niekedy výmoľ alebo poškodená vozovka (v tom čase bola v hroznom stave), či postupujúca pešia jednotka, alebo dokonca protiidúce auto, či nákladiak. Ťažko však uveriť tomu, že už v to ráno bola za priesmykom taká „hustá“ premávka, pre vyššie spomenuté dôvody. Trochu reálnejšie vyzerá oficiálny zápis v brigádnom dokumente č. 152, čl. 1 z 15. októbra 1944: Po vztýčení štátnej vlajky na československej hranici vzdal generál česť padlým. Chcel pokračovať v riadení ďalších bojov jeho zverenej jednotky. Cestu pred ním zatarasil automobil, u ktorého nemohli naštartovať motor a preto Vedralov šofér začal prekážku obchádzať. Na krajnici vozovky však nabehol na nástražný drevený kolík, ktorý priviedol k výbuchu v hĺbke zakopanú mínu, alebo fugas. Automobil i s posádkou bol vymrštený do vzduchu, kde generálovi puklo srdce.

Ďalšia verzia tvrdí o časovanej náloži. To, že explózia nastala práve v čase prechodu generála sa takisto javí ako nepravdepodobné. Je dokázané, že Nemci v tomto priestore kládli časované nálože, veď už ženijná skupina kpt. Lexu, ktorá tú cestu predtým predbežne odmínovala našla za pomoci dedinčanov onú veľkú maskovanú nálož napojenú na časovač. Je však známe aj to, že Nemci tieto časovače nastavovali na veľké časy odpalu - aj niekoľko dní, pretože rátali s tým že až neskôr, keď budú už v hlbokom týle, kde budú prúdiť zásobovacie kolóny, spravia väčšie škody. Hranicu mali doteraz ešte na dostrel, čo dokazuje aj fakt, že ihneď po nehode vykonali mínometný prepad. Je nepravdepodobné, že by ho urobili po načasovanej míne. Jedna verzia dokonca tvrdí, že nehoda bola atentát. Vedral-Sázavský ako „západný“ a republikový vojak, nemusel byť vhodným pre komunistickú skupinku v pozadí. Zástancom tejto teórie bol generálov zať žijúci v Anglicku, ktorý v 90-tych rokoch tvrdil, že má písomné spomienky, ktoré usvedčovali NKVD. Aj napriek jeho sľubom tieto materiály nikdy nedoložil a tak táto verzia, ostáva bez dôkazov označovaná za konšpiračnú. Ak by sa aj niekto chcel generála zbaviť, mohol to urobiť v bojovej situácii nenápadným zastrelením, ktoré by vyzeralo ako od nepriateľa a neriskovať tak odpalom míny neistý výsledok.

Každopádne azda najpravdepodobnejšia a technicky najuveriteľnejšia verzia je tá, na ktorej sa zhodli práve naši ženisti. Vysvetlenie podáva ženijný dôstojník zboru, škpt. Václav Kovařík vo svojej odbornej knihe Ženisté v boji. V nej dochádza k záveru, že mína, alebo dokonca niekoľko sériovo zapojených mín nad sebou museli byť zakopané hlboko v zemi, pretože ich ručné mínohľadačky nedetekovali. Sovietske mínohľadačky typu VIM, používané našimi ženistami, dokázali detekovať kovové predmety a míny maximálne do hĺbky 50 cm, samozrejme podľa druhu a veľkosti míny. V tomto prípade tak musela byť nástraha zakopaná hlbšie. Akčným iniciátorom odpalu by mal byť drevený kolík zakopaný nad mínou. Sila tlaku vozidla by sa tak preniesla cez kolík do hĺbky na mínu. Iniciátorom mohla byť aj samotná zemina. Tá mohla byť nad mínou len voľne nahrnutá a postupným prechádzaním cez ňu by sa postupne utlačila, až by mohla preniesť silu tlaku vozidla priamo na mínu. Najrelevantnejšia výpoveď, aká o tejto udalosti existuje je podaná jedným zo samotných pasažierov onej Dodge, poľným četníkom 1. ČSAZ, ktorým bol 32 ročný Volyňák Alois Štepánek. Vtedy dohliadal na osobnú ochranu generála a v osudný okamih dokonca sedel na zadnom sedadle spolu s ním. Po celú dobu postupovali jednotky, vrátane delostreleckých, po celej šírke duklianskej cesty smerom na územie našej vlasti. Generál Sázavský potom nastúpil do auta a ja ešte s druhým stražnym sme si sadli po jeho boku na zadné sedadlo. Vpredu bol šofér (Ivan Rusín – pozn. autora) a kapitán, ktorého som nepoznal (ktp. Němec – pozn. autora). Od hraničnej čiary prešlo auto asi dvadsať metrov, keď mu vozidlo idúce pred ním zatarasilo cestu. Vodič pridal plyn a prekážku obišiel, pritom zišiel na krajnicu, prešiel cez nástražný kolík, ktorý priviedol k výbuchu hlboko zakopanú protitankovú mínu. Vyleteli sme do povetria. Sám som vtedy utrpel ťažké zranenie, ale zostal som nažive, i keď bez nohy a s ťažkým otrasom mozgu, nehovoriac o hlbokom bezvedomí.

Štepánek tak prišiel o nohu a priznáva, že nebyť hrubého ovčieho kožuchu, ktorý mal vtedy na sebe, tak by bol zomrel, pretože kožuch zastavil mnoho ďalších črepín. Šofér Dodge, 27 ročný rodák od Mukačeva z Podkarpatskej Rusi, Ivan Rusín utrpel ťažké zranenia, no nehodu prežil. Rovnako dopadol aj štábny dôstojník kpt. Němec. 6. október sa tak stal známym nie len prvým prechodom 1. ČSAZ na územie Československa, ale aj padnutím generála Vedral-Sázavského.

Na mieste kde približne došlo k výbuchu, je dnes pri ceste pomníček, stvárňujúci puknutý balvan – puknuté srdce generála. Tento kameň po vojne zabezpečili československí ženisti z kameňolomu pri Plzni a dopravili ho do Košíc. Tu ho vo svojom ateliéry spracoval akademický sochár Vojtech Löfler, na základe požiadaviek Ministerstva národnej obrany. Osadený bol na približnom mieste tragédie pri ceste v roku 1967. Samotný generál Vedral-Sázavský bol po tragédii pochovaný na pôvodnom československom cintoríne, priamo pri priesmyku na hranici (miesto, kde sa dnes nachádza pomník venovaný ženistom). Pohrebu sa zúčastnili viacerí významní dôstojníci a delegáti. Sám veliteľ zboru, Ludvík Svoboda bol jeden z tých ktorí pri pohrebe niesli jeho truhlu (do hrobu ho uložili aj Klapálek a Boček). V roku 1948 sa telá z tohto cintorínu začali exhumovať, aby sa preniesli do priestoru budujúceho sa veľkého pamätníku. Pôvodný cintorín bol zrušený a neskôr na tomto mieste bol vybudovaný Pamätník ženistov. Pri exhumovaní generálovho tela, pozostalá rodina požiadala Ministerstvo národnej obrany o prenesenie pozostatkov do Prahy. Ministerstvo to však nepovolilo, z obavy o stratu dôležitosti tvoriaceho sa nového pomníku s cintorínom. Generál má v priestore cintorína samostatný hrob, hneď oproti pomníku. V roku 1982, keď sa v areáli pamätníka vybudovala „Alej hrdinov“ (busty jedenástich československých a sovietskych vojakov, ktorí sa v tejto lokalite vyznamenali svojimi činmi), generál Vedral-Sázavský medzi nimi chýbal.

V dôsledku tragickej udalosti na priesmyku bol urýchlene zintenzívnený ženijný prieskum cesty do Vyšného a Nižného Komárnika. Od Barwinka sa za hranicu presunuli dve ženijné roty 1. čs. brigády, pod velením npor. Halatina a npor. Baláša, ktorí doteraz odmínovali priechody pre brigádne delostrelectvo. Obaja velitelia boli kamaráti, ktorí slúžili už v Sokolove v zákopníckej čate a postupne sa vypracovali na veliteľov ženijných rôt. Na ceste ku Komárnikom našli ženisti ešte mnoho mín, ktoré sa nedali odstrániť inak ako odpalom. Veliteľ Vasil Halatin ich osobne odpaľoval. Míny postupne odstraňovali celý deň a vzniknuté krátery a nerovnosti museli ženisti zarovnávať zeminou a vykladať drevom, čo prácu spomaľovalo. Cesta bola tak zamínovaná, že sa odmínovalo ešte niekoľko dní. Ktovie teda, ak by Dodge generála Vedral-Sázavského neprešla po onej osudnej míne hneď za hranicou, možno by prešla po nejakej inej hlbšie vo vnútrozemí. Nešťastie postihlo aj ženijného veliteľa npor. Halatina o deň neskôr: Stalo sa to večer, medzi 19. a 20. hodinou, medzi Vyšným a Nižným Komárnikom. Mína, výbuch, oči ma pália, vari som oslepol? Sanitár mi telefónnym káblom stiahol pravú nohu – topánka je plná krvi, pravá noha roztrieštená, ľavá takisto. V pláštenke ma odniesli na štáb. Potom ma odniesli na poľskú stranu do poľnej ošetrovne a odtiaľ do nemocnice. Ľavú nohu mi zachránili, pravú nie.

Ako to však vyzeralo s 3. čs. brigádou. Tá na základe informácie že 1. čs. brigáda prechádza hranicou zburcovala svoje prápory a prešla taktiež hranicou, no o čosi neskôr. Oproti 1. čs. brigáde mala pred sebou ťažší terén a jej prieskum nedosiahol takých úspechov. Prápory 3. čs. brigády prešli hranicou v priestore dnešnej vyhliadkovej veže, teda nešli priamo po ceste, ale lúkou a lesom. To jej postup samozrejme oproti 1. čs. brigáde spomalilo, pretože hrozba mín musela byť neustále kontrolovaná. Rozkaz peším práporom 3. čs. brigády k postupu vydal mjr. Kukla zo štábu brigády. Po vzore 1. čs. brigády sa mal na úseku preveriť ústup nemeckých jednotiek a v kladnom prípade postupovať smerom cez kótu 578 k Vyšnému Komárniku a ďalej po ceste nasledovať 1. čs. brigádu a tvoriť jej druhý sled. Hrot postupu 3. čs. brigády popisuje Michal Sabadoš z prieskumnej roty brigády: Vyrazili sme od Zyndranowej. Vpredu postupoval ženista Kováč s mínohľadačkou. Za nami samopalná jednotka v sile slabej roty. Kráčali sme rozbahneným terénom, obchádzali jamy po výbuchoch naplnené vodou. V blízkosti hranice sme narazili na naše zničené tanky (z neúspešného útoku na hranice 30. septembra – pozn. autora). Bolo ich päť alebo šesť. Okolo nich a potom ďalej k hranici ležali mŕtvi nemeckí vojaci. Podľa všetkého Nemci na tomto úseku vôbec nezbierali svojich zabitých. Čoskoro sa ozvali nemecké guľomety. Boj trval asi pol hodiny, Nemci ustúpili a my sme pokračovali v určenom smere. Štátne hranice sme prekročili na miestach pod kótou, na ktorej je dnes vyhliadková veža. Okolité lesy boli zničené paľbou nášho delostrelectva. Kováč postupoval stále dopredu a skúmal terén. Starostlivo skúmal pôdu a súčasne vyznačoval cestu v smere postupu. Pred nami sa objavila prvá obec na našom území – Vyšný Komárnik. Okolité polia a lúky boli posiate zákopmi palebných postavení a stovkami jám. Z jednej stodoly vybehol chlap. Veľmi sa naľakal, ale potom videl, že nie sme Nemci a hneď nás informoval o tom, že v dedine sú ešte fašisti. Vyrazili sme cez dedinu v rojnici a odrazu zarachotila dávka zo samopalu. Zbadali sme nepriateľských vojakov, pobehovali medzi poslednými chalupami strieľajúc len tak, pánu bohu do okien. Bola to zaisťovacia jednotka, ktorá pravdepodobne chcela udrieť do našich vojakov, ktorý by šli po ceste. Nepočítali však, že my prídeme od lesa. Keď sme došli na koniec dediny, zahliadli sme už Nemcov v údolí. Vyslali sme za nimi ešte niekoľko dávok zo samopalov, ale boli už dosť ďaleko. V boji som bol ľahko ranený a odovzdal som velenie Sirákovi.

Podľa tejto výpovede, sa prieskum 3. čs. brigády dostal do Vyšného Komárnika ešte pred 2. práporom 1. čs. brigády. Vyhnaním zaisťovacej jednotky, ktorá bola nastrelená na cestu do obce z priesmyku, tak možno zachránili 2. prápor postupujúci po ceste od prestrelky. Pešie prápory 3. čs. brigády však za prieskumníkmi postupovali oveľa pomalšie. Situáciu prechodu hranice popisuje škpt. Zdeněk Stav, veliteľ 4. pešieho práporu, ktorý poslal svoje roty podľa rozkazu dopredu a sám viedol štáb práporu s guľometnou rotou Ideme smerom k peším rotám naprieč niekdajším nemeckým postaveniam o ktorých viem, že sú silno zamínované. Spojky poznajúce cestu cez mínové polia som práve poslal k rotám a tak je nutné ísť „hop alebo trop“. Pátrať dokonalejšie po možných mínach nie je možné, pretože na to nie sú prostriedky ani čas. Vediem vojakov teda miestami kadiaľ sa nedávno útočilo, kde asi míny nebudú. Určujem kde je náš cieľ a vojaci nastupujú do zástupov. Tri zástupy, každý s dvoma mužmi o niekoľko metrov vpredu, postupujú do svahu. Všetci sú napomenutí, aby dávali pozor, najmä na míny. Dochádzame až k štátnej hranici, ktorá prechádza lesom, niekoľko stoviek metrov širokého a prechádzame popri jednom opustenom nemeckom kryte. Je vybudovaný z klád dreva a veľmi dobre maskovaný. Vnútro, vybednené hobľovanými doskami ukazuje, ako pohodlné to tu Nemci mali. Zvyšky jedla v zanechaných miskách potvrdzujú, že ustúpili ráno. Nedovoľujem do krytov vstúpiť, pretože nebezpečenstvo nástrah je značné. Rotu vediem ďalej lesom. Pozornosť všetkých vpredu je sústredená na hrozbu mín a tí, ktorí ich nasledujú, nevybočujú ani o piaď z ich cesty. Vychádzame z lesa a ako by sme vstúpili do iného sveta. Veľmi emotívna chvíľa. Pre mnoho z nás je to viac ako po piatich rokoch návrat domov, prvé kroky po vlastnej pôde, prvý pohľad na našu vlasť. Tam vzadu sme zanechali neupravené haličské dediny s rozbitými nevalnými cestami, roztápajúce sa v prívaloch dažďa posledných dňoch, krajinu pod šedivými mrakmi a naraz vidíme krajinu zaliatu slnkom, ktoré sa náhle ako na pokyn režiséra objavilo. Pred nami je úhľadná dedinka s bielym kostolíkom, tam ďalej široká asfaltová cesta vedúca od hraníc, všade ako by panovalo akési sviatočné čisto a kľud. Neozve sa ani výstrel z pušky. Ale iba na chvíľu je možné podľahnúť tomuto dojmu. Prechádzame delostrelectvom poškodeným Vyšným Komárnikom. Vysilení a vyčerpaní vojaci sa zdravia s unavenými obyvateľmi obce, ktorí trpeli paľbou a teraz trpia hladom. Miestny občania i vojaci 1. brigády upozorňujú na míny. Prechádzame dedinou a za ňou vstupujeme na lúku, ktorá tvorí klin medzi výbežkami lesa. Každý ostrým zrakom pátral po možných mínach. Našťastie sme prešli bez strát.

4. prápor potom nadviazal kontakt s 3. práporom, ktorý bol pred ním. Paradoxom je, že Zdeněk Stav sa stal veliteľom 4. práporu len v uplynulých dňoch. Vlastne ešte počas prvého prechodu 1. ČSAZ československou hranicou pri Šarbove 2. októbra, pôsobil ako operačný dôstojník na štábe 1. čs. brigády. Bol však prevelený k 3. čs. brigáde ako veliteľ práporu a jeho miesto zaujal práve kpt. Němec, jeho starý kamarát, ktorý sa viezol na Dodge počas tragédie za hranicou spolu s Vedral-Sázavským. Tento paradox Zdeněk Stav smutne komentuje, že on by generálovi nedovolil postupovať na vozidle, ak by tam vtedy ešte bol. Osud to však chcel inak. Po prejdení peších práporov 3. čs. brigády hranicou, nasledovali ostatné brigádne jednotky a veliteľstvo. Generál Karel Klapálek, veliteľ 3. čs. brigády spomína: Stúpali sme znova hore, tentokrát už definitívne, na hrebeň tvoriaci československo-poľskú hranicu. Prechádzali sme svahmi zarastenými krovinami, na ktorých sa nacisti tak dlho bránili. Náhle som uvidel chumáč našich ľudí. Z nejakej diery vytiahli nemeckého vojaka, takého skrčka neoholeného a špinavého, bol chudý, nosatý, okuliarnatý. Niečo breptal, prosil, plakal. Vojaci okolo sa z neho smiali, že takto vyzerá ten svetovlády chtivý nadčlovek. Cieľom nám bola kóta 580, určená za moje predsunuté stanovisko. Ležala na československej hranici, blízko nej bol taký istý hraničný kameň ako na Studenom Wierchu. Mnohokrát sa ma pýtali na pocity, aké má vojak, keď vstúpi nohou na pôdu o ktorej vie, že je to jeho vlasť. Väčšina z nás by odpovedala rovnako. V tom okamžiku nie je čas na to myslieť a sotva si to niekto hlbšie uvedomuje v tom napätí nervov, kde chybný krok znamená možno koniec. To až potom, keď sa človek natiahne niekde v diere a k smrti unavený upadá do nekľudného spánku, sa mihne vyčerpaným mozgom – Veď ja dnes spím vlastne doma!

Zaujímavý pohľad priniesol aj veliteľ delostrelectva 3. čs. brigády, škpt. Vilém Sacher: Vstúpil som po piatich rokoch na pôdu oslobodenej vlasti. Vlastne už po druhýkrát. Pozoroval som postupujúcich vojakov. Nikde som však nevidel scény o ktorých som sa dočítal neskôr, že vojaci kľačali a bozkali československú zem. Pokiaľ sa vôbec mohli zastaviť, posadali si a apaticky odpočívali. Ostatne, onen prehnaný optimizmus s ktorým sme nastupovali do operácie už dávno vyprchal a len prostý pohľad dopredu, kde naprieč celého postupu sa ako obrovské závory čiernili ďalšie a ďalšie kopce, postačil, aby človek úplne vytriezvel. V týchto bojoch sme poznali, čo znamenajú naše pohraničné hory a ako dobre sa dajú brániť, dokonca i bez pevností, aké sme bez boja museli opustiť v roku 1938! Pozeral som na vojakov čo vedľa mňa pochodovali do vnútrozemia. Zablatení, potrhaní, na pokraji svojich telesných a duševných síl, zaťažení váhou zbraní a výstroja, vojaci i dôstojníci 3. brigády, postupovali ako živé potvrdenie výroku nesmrteľného Goetha – Fyzický výkon zvieraťa je určený jeho organizmom, človek však určuje výkonnosť svojho organizmu vôľou – Toľkokrát som obdivoval obetavosť a vytrvalosť vojakov, avšak často ma donútili bojové úkoly, aby som ich sám zaťažil ešte viac a donucoval ich k nadľudským výkonom.

Obe naše „pešie“ brigády sa tak po obede 6. októbra usadili na pozíciách pred obcou Nižný Komárnik. Štáb 3. čs. brigády sídlil na kóte 580 pri hraniciach, kde dočasne zabral bunkre po Nemcoch. Podobné bývalé nepriateľské úkryty zabral aj štáb 1. čs. brigády, ktorý sídlil na okraji lesa pri Vyšnom Komárniku. Pracovníci štábu spomínajú na tieto bunkre veľmi dobre, pretože boli komfortné, suché a dalo sa v nich kúriť. Po zabratí nových pozícií ihneď nastal intenzívnejší prieskum čiary dotyku, s cieľom podrobnejšie zmapovať nové nepriateľské postavenia. Nepriateľské delostrelectvo o sebe dalo neraz vedieť. Až k večeru s príchodom noci, si mnohí vojaci vydýchli po náročnom dni. Teraz sa aj prvýkrát najedli, keďže počas dňa na to nebol nikdy čas.¹⁹ Do Československa sa dostal aj vojnový dopisovateľ, pracovník frontových novín Václav Širc. Bol poslaný urobiť pre noviny rozhovor s obyvateľmi Vyšného Komárnika a potom nájsť v prednej línii rotného Radačovského, ktorý minulej noci priviedol jazyka a napísať o tom s ním reportáž. Ani títo pracovníci osvetových činností to nemali ľahké, o čom svedčí Šircov príbeh o hľadaní Radačovského v prvej línii: Od Vyšného Komárnika som sa pustil pozdĺž potoka, keďže cesta bola neustále ostreľovaná. Dostal som sa šťastne až k hromade klád dreva, nachystaných pri ceste k odvozu na pílu. U spojárov som potom zistil ďalší smer cesty lesom. Stretol som skupinku našich ženistov, ktorí niesli na nosítkach kamaráta zraneného nášľapnou mínou pri odmínovaní cesty. Opatrne som sa im uhol z chodníčka, aby som uvoľnil cestu. Vynadali mi, že môžem strhnúť ďalšiu mínu a zraniť tak seba i ich. Potom som našiel veliteľstvo hľadaného práporu. Môj známy, poručík Infner, mi presne naznačil ďalší smer cesty lesnou cestičkou pozdĺž telefónneho káblu, s tým že nesmiem z chodníčka uhnúť. Jedine on je totiž zaručene bez mín. Po ďalších stovkách metrov som narazil na zákop s prápornou rádiostanicou. Radisti na mňa volali mojim menom. Vliezol som k nim do zákopu a našiel som v ňom starých známych, Jardu Bočka a Mikuláša Prušu z Mirohošte pri Dubne. Obaja mali dobrú náladu, tešili sa z toho, že sme už na našom území. Predná línia bola asi o 300 metrov vpredu. Keď som k nej došiel, bola ostreľovaná rušivou mínometnou paľbou z výšin na druhej strane nad Nižným Komárnikom. Naši vojaci sa zakopávali. Rotného Radačovského som našiel ľahko. Naše rady vtedy boli už veľmi preriedené. Zakopával svoj Maxim a hĺbil si vlastný okop. Rozprával sa so mnou ochotne, ako priviedol v noci z prieskumu jazyka, ktorého výpoveď umožnila prechod hraníc na hlavnej ceste. Radačovský mal radosť z Vojnového kríža, ktorý ráno dostal, i z toho, že sa jeho meno objaví v armádnej tlači. Než som si urobil poznámky, dostali sme mínometný prepad. Tlačili sme sa spolu do nedokončeného zákopu. Míny nás našťastie nezasiahli. Po ukončení reportáže som šiel späť po známej cestičke. Niekoľkokrát som bol nútený zaľahnúť pred letiacimi mínami. Sotva som dopadol k zemi, ozvala sa ohlušujúca detonácia. Okolo dopadali črepiny, hlina a kamene. Vyskočil som a s radosťou zistil, že až na roztrhaný kabát črepinou nie som nikde zasiahnutý. Ponáhľal som sa k rádiostanici, do zákopu k starým známym. Strávil som s nimi v priateľskej besede cez hodinu. Pred večerom som sa s radistami rozlúčil našim obvyklým prianím – dovidenia v Prahe. Šiel som prenocovať do Vyšného Komárnika. V ušiach mi zvonilo ešte niekoľko dní. Ráno som sa dozvedel, že chvíľu po mojom odchode mína zasiahla priamo okraj zákopu rádiostanice. Jarda Boček tam zostal a Mikuláš Pruša prišiel o nohu.

Ostatné dve brigády zboru, tanková a paradesantná, si počínali 6. októbra úplne inak. 1. čs. tanková brigáda bola ochromená veľkými stratami a takmer všetky svoje stroje, ktoré neboli úplne zničené, vojaci opravovali v týle. Prápor samopalníkov tankovej brigády pod velením por. Sergeja Petrasa sa spojil s SPO 1. čs. brigády, takže operoval prakticky ako pešia jednotka mimo tankovej brigády, na úseku 1. čs. brigády. Bola to jediná jednotka z tankovej brigády, ktorá sa dostala v ten deň do Československa. Niekoľko dôstojníkov tankovej brigády sa však prišlo pozrieť na hranicu v priesmyku, ako napríklad veliteľ tankovej brigády škpt. Vladimír Janko. Spolu s ním prišiel aj veliteľ 2. tankového práporu tejto brigády, npor. Josef Buršík: Pri hraničnom kameni bola vztýčená naša vlajka. Krásny pocit z dlho očakávanej chvíle však kalilo vedomie toho, akými veľkými stratami sme zaplatili. Dnes sú ľudia v rozpakoch, či tento „sviatok“ sláviť alebo iba spomínať. Ak je čo sláviť, tak len snáď skutočnosť, že na konci operácie bol dosiahnutý z vojenského symbolického hľadiska vysoko prestížny cieľ – dosiahnutie československej štátnej hranice, hranice našej vlasti. Dukla je však i súhrnným názvom pre celú radu rozhorčených a krvavých bojov, úspešných ale i neúspešných, ktoré už od samého začiatku niesli nepochybne príznaky neblahých politických i vojenských vplyvov. Dukla bola podobne ako Solokovo akcia tragická, vedená jednotkami nedostatočne vycvičenými, ale predovšetkým nevyzbrojenými a neúplnými. Tým viac behom boja vynikla udatnosť, odhodlanosť a hrdinstvo jednotlivcov.²⁰

Žiadne naše tanky 6. októbra hranicou neprešli. Problémom bol most severne od Barwinku, ktorý ešte nebol ženistami dostavaný. Riečku sa podarilo premostiť až po polnoci. Ráno 02.00, 7. októbra prešli hranicou prvé naše tanky zo stavu 1. tankového práporu, no nebolo ich mnoho – dva stredné tanky T-34/76 a jedna samohybka SU-85.²¹ Súčasne s nimi prešli v kolóne aj štyri Universal Carriery so samopalníkmi. Tejto skupine velil rtm. Ferdinand Linhart, jeho tankisti posilnili úsek 1. práporu 1. čs. brigády pred Nižným Komárnikom.

V súvislosti s oným rozbitým mostom severne od Barwinku sa v tento deň stala ešte jedna smutná a tragická udalosť. Oddiel poľných četníkov zboru, ktorý sa nachádzal v Tylawe, dostal rozkaz zabezpečiť prihraničné pásmo, kvôli príchodu vládnej delegácie. Veliteľ četníkov, Ivan Lendej, rodák z Podkarpatskej Rusi, vydal rozkaz vyslať nákladným autom Studebacker 17 príslušníkov poľného četníctva. Šoférovať nákladiak mal iba 15 ročný vojak Pišl, ktorý sa však práve vrátil unavený zo služby. Veliteľovi Lendejovi mu ho prišlo ľúto, sám sadol za volant a poslal chlapca poriadne sa vyspať. Pred Barwinkom sa však pre rozbitý most vytvorila dopravná zápcha. Ženisti zabezpečili aspoň vhodný brod cez rieku, jazdilo sa obchádzkou brodom cez potok a cez rozbahnenú lúku. Presun bol však pomalý a namáhavý. Lendej v zápche strácal čas, až mu došla trpezlivosť a rozhodol sa prejsť vlastnou cestou cez lúku. Len čo odbočil z vychodenej rozbahnenej cestičky, nabehol Studebackerom na protitankovú mínu, čo vyhodilo nákladiak do vzduchu. Zo sedemnástich poľných četníkov prežil iba jeden. Rady Oddielu poľného četníctva zboru sa tak behom chvíle značne preriedili práve v ten najnevhodnejší moment, pri zabezpečovaní štátnej hranice.

Osud 2. paradesantnej brigády bol úplne odlišný. Táto jednotka v Karpatoch pôsobila v inom úseku, mimo operačné pôsobenie 1. ČSAZ. Baviac, parabrigáda bola presúvaná na Slovensko, aby sa zúčastnila bojov v SNP. Je nutné poznamenať, že aj táto jednotka sa môže istým spôsobom označovať pomyselným prvenstvom na domácej pôde, pretože na Slovensko „priletela“ pred 6. októbrom. Presun parabrigády bol komplikovaný a rozťahaný na niekoľko týždňov, no prvá skupina pristála na letisku Tri duby pri Zvolene 26. septembra 1944.²² Aj napriek vysokej bojovej hodnote tejto jednotky, podobne ako aj ich kolegom zo 1. čs. stíhacieho leteckého pluku, ktorí takisto „prileteli“ na pomoc, vývoj SNP neprial. Po potlačení povstania sa parabrigáda roztrúsila a prešla na partizánsky spôsob boja.²³ No udalosti 6. októbra v dukelskom priesmyku sa parabrigády netýkajú.

Na konci tohto dňa sa všetky prítomné jednotky 1. ČSAZ usadili na čiare kóta 541 západne od Nižného Komárniku, kóta 532 Obšár, kóta 471 pri Korejovciach smerom na kóty Hrabov a Čerťaž. Tu sa jednotky zasekli takmer na ďalší mesiac, pričom kóta Obšár neustále menila majiteľa a definitívne bola dobitá až v noci z 24. na 25. novembra 1944.²⁴ Krvavé boje teda pokračovali naďalej, len už na našom území. 6. október bol pre mnohých bojovníkov významný. Radosť z dosiahnutia domova bola evidentná, aj keď vojaci bojových prvosledových jednotiek nemali na oslavy čas a priestor. Vojaci prejavili nejaké symbolické gesto radosti, dojatie či krátku spomienku na celú ich anabázu, no tento pocit rýchlo vystriedalo trpké vytriezvenie minulými či nastávajúcimi udalosťami. Hranica bola z veľkej miery úspešne prekročená vďaka tomu, že nepriateľ ustúpil a doterajšie boje si vyžiadali množstvo obetí. Mnohí veteráni sa vyjadrili, že malou útechou pre nich bolo to, že už nemuseli padnúť kdesi v cudzine, ale pri oslobodzovaní vlastnej krajiny. Radosť zo 6. októbra bola síce silná a úprimná, no iba chvíľková. Kruté frontové problémy tu naďalej pretrvávali a mnohých čakali ešte krvavé a únavné boje do konca vojny.