4. časť - Oslavy na hranici

Z udalostí 6. októbra existuje vyše sto fotografií a niekoľko minút filmových záberov. Väčšina z nich zachycuje radostné okamihy prechodu hranice – jasajúcich, usmievajúcich sa vojakov, transparenty, pózovanie fotografovi pri hraničnom stĺpe, valiace sa jednotky popod slavobránu a vysokých dôstojníkov z velenia zboru s vážnym výrazom v tvári. Toto všetko sú však už druhosledové jednotky, ktoré mali na oslavy čas a priestor. Vojaci bojových prvosledových jednotiek počas týchto ceremónií a osláv už dávno bojovali a zakopávali sa pred Nižným Komárnikom do dier, v ktorých strávili a bojovali niekoľko nasledujúcich týždňov. Keďže prechod hranice bol v prvé októbrové dni už „na spadnutie“, naše týlové jednotky sa na tento pamätný deň už pripravili. Väčšina týlových jednotiek zboru sa v tom čase stále nachádzala južne od mesta Krosno.

Veľmi trefne, až prognosticky zareagovali na prechod hranice československé frontové noviny. Tlačiareň a redakcia sa nachádzala v dedine Deszno, kde sídlili aj ostatné zložky osvetovej činnosti. V 1. ČSAZ vychádzali frontové noviny, denník Naše Vojsko v ZSSR. To sa však od 27. septembra 1944 zmenilo na týždenník a úlohu pohotovej frontovej tlače prebral denník vydávaný od 12. augusta 1944 s názvom Za Svobodné Československo, ktorý sa stal veľmi obľúbeným spravodajom. Táto frontová tlač bola vydávaná pracovníkmi osvety a redakcie priamo vojakom v predných líniách. Obsahovala rôzne články, informácie a príbehy z diania na fronte. Častokrát do nich prispievali samotní vojaci. 5. októbra večer nastal v zborovej tlačiarni v Deszne nevídaný ruch. Bolo pripravované jedno štvorstránkové číslo denníku Za Svobodné Československo, plus jedno ďalšie, zvláštne vydanie, takisto štvorstránkové. Nutné poznamenať, že pri stavoch a možnostiach vtedajšej zborovej tlačiarne, trvalo vysádzať 8 strán písmen a vytlačiť celkový náklad celú noc. Večer tohto dňa táto úloha pripadla na druhú smenu rtm. Emila Schwarza.25 Na ten večer si podrobne spomína čat. Pavol Turza, frontový typograf novín: Pozrel som na Schwarzovu „loďku“, tj. sadzačskú sadzobnicu, ktorú mal pred sebou na písmovke. Práve začal lámať prvú stránku zvláštneho čísla. Namiesto záhlavia novín, ktoré malo byť vytlačené červenou farbou a namiesto štočka belasého levíka – výplnkový materiál. Hneď vedľa neho bol vysádzaný nadpis z dvojstredného písma: SME DOMA! ... A to už ako? Pozerám sa na riadok, odkedy sme doma? Rotmajster Schwarz sa neponáhľal s odpoveďou, aby ma prinútil premýšľať. Konečne mi to došlo, veď články sa môžu písať aj v predstihu. Schwarz sa usmial a povedal – Naše jednotky to dokážu! Vieš čo to bude znamenať pre našich vojakov, keď sa dočítajú, že niektorí z nich už prekročili hranicu? – V duchu som s ním súhlasil. Čo však s novinami, ak sa útok na hranicu zajtra nepodarí? Schwarz sa iba uškrnul a nespúšťal oči z titulku SME DOMA!

Podmienky v zborovej tlačiarni boli skutočne frontové. Radisti redakcie boli permanentne sklonení nad rádioprijímačmi a lovili v éteri zaujímavé správy vysielané aj z cudziny, ktoré hneď odovzdávali redaktorom. V prípade potreby si radisti pri svojej práci museli svietiť, najlepšie petrolejovou lampou, či „koptilkou“, čo bola plechovica od konzervy, či veľká nábojnica, naplnená zmesou petroleja a benzínu, s knôtom vlastnej výroby. Na frontové sádzanie novín ďalej spomína Pavol Turza: Naše pôsobisko, to bola v záplave vlastného elektrického osvetlenia neveľká izba a pozdĺž stien rozložené sadzačské písmovky na horizontálne položených rebríkoch. Pri nich lopotiaci sa ruční sadzači s osobitnými pomôckami v rukách: sádzadlami, šidlami a pinzetami. Sadzači frflali na rukopisy, zachytené na drevených podperách „tenkloch“, štipcami na bielizeň, ale usilovali sa vysádzať čo najviac. Úcta k remeslu inú alternatívu nepripúšťala. Žiarovky boli slabé a dlho nevydržali, preto museli podchvíľou prácu prerušiť a vymeniť ich. Sadzby na úzkych sadzobniciach – „špaltách“ pribúdalo čoraz viac. Prišiel rad na „kefové“ obťahy. Vyhotovili ich tradičným a zaužívaným spôsobom: sadzbu zviazanú tenkým motúzikom, natreli čiernou tlačiarenskou farbou a priložili na ňu veľký vlhký papier. Tak dlho doň ďobkali obyčajnou kefou, kým sa neprilepil na sadzbu a neotlačili sa na ňom písmenká. Sadzači rotmajstra Schwarza boli úspešní. Pred treťou hodinou ráno 6. októbra mali už stránky zvláštneho vydania Za Svobodné Československo vysádzané. Posledné korektúry a tlačiari, čakajúci v maringotkách pri svojich tlačiarenských strojoch, si mohli vysádzané stránky odniesť. O dve hodiny bolo číslo vytlačené. O ďalšiu hodinu už boli noviny v rukách príslušníkov zboru – presne pred útokom na československú hranicu. Z frontovej línie prišla spojka. Aj ona potvrdila, že naši prekročili hranicu, že sme doma! Rotmajster Schwarz bol nanajvýš spokojný. Nadpis zvláštneho vydania denníka Za Svobodné Československo, ktorého náklad odviezli k obom brigádam, neklamal. Sme doma!

Pracovníkom frontových novín sa tak skutočne podaril husársky kúsok a jednotky 1. ČSAZ boli prostredníctvom denníku skutočne informované trefne. Informácia z tlače sa behom dňa v týle zboru rozšírila rýchlosťou blesku. Bol to dôvod na radosť a oslavy. Veľmi emotívne si na tie dni a prechod hranice spomína v rozhovore Libuše Gramišová, spojárka štábu tankovej brigády, ktorá vtedy mala len 16 rokov: Viete to Vám bol taký elán, že človek robí niečo za slobodu. To je ťažké vysloviť. To sa nedá popísať, plakala by som. Nemôžem (prerušenie rozhovoru a plač). Aby som Vám povedala úprimne, my keď sme prišli na hranice, tak sme bozkávali zem. Áno, doma je doma.

6. október 1944 je známy aj vďaka zakopávaniu nového hraničného stĺpu so štátnym znakom v priesmyku, vojakmi 1. ČSAZ. Fotky Alexandra Páneka z tohto aktu obleteli svet a stali sa populárnymi v historickej literatúre. „Svobodovecký“ hraničný stĺp sa stal ikonou toho dňa. Stĺp samotný má taktiež zaujímavú históriu. Keďže prechod hranice bol začiatkom októbra už na spadnutie, týloví pracovníci zboru nechali zhotoviť hraničný stĺp osadený československým znakom. V dedine Deszno sa dozvedeli o poľskom zlievačovi Stanislawowi Karwasiezskom, ktorému doniesli fotografiu predlohy znaku a požiadali ho, aby im ho odlial z hliníku. Pre tento účel boli použité plechy z havarovaného lietadla, ktoré sa roztavili. Karwasiezski podľa predlohy vyrezal drevenú formu a do nej urobil hliníkový odliatok. Hotový znak namaľoval farbami a pripevnil k drevenému stĺpu, špirálovito pomaľovaného trikolórou. Karwasiezski však vyrobil tri takéto znaky, ktoré mali byť odvezené obrnenými automobilmi BA-64b na priesmyk. Zo zvyšku hliníka vyrobil tento poľský zlievač ešte štyri „kastrolky“ na jedlo, ktoré dal na pamiatku vodičovi jedného BA-64b, des. Rudolfovi Belavému (ten ho po vojne venoval Duklianskému múzeu vo Svidníku), slob. Vasilovi Nebiljakovi, ppor. Arnoštovi Steinerovi a rtm. Jirákovi. Na výrobu znaku spomína vodič BA-64b, des. Rudolf Belavý: Bolo to v poľskej dedine Deszno, 5. októbra. Sedel som v izbici starého domčeku, v ktorom býval zlievač Karwasieczki. V kúte bol opretý hraničný stĺp s československým štátnym znakom, ktorý vymajstroval z plechu havarovaných lietadiel. Karwasiezski sa ma spýtal – Čo povieš, uhádol som ho? – Odvetil som že veru uhádol. Robil ho podľa fotografie. Ten stĺp mám v obrnenom voze odviezť na hranice, na tie prvé metre oslobodenej pôdy. Je to slávnostný pocit a neuveriteľná predstava. Poľský zlievač ešte dodal – Urobil som ti aj kastrolík, na pamiatku. Len aby si ten stĺp šťastne dopravil. Ktovie, ktorý z tých troch tam dôjde – Vtedy som netušil, čo znamenala táto jeho čudná veta. Dnes už viem. Zlievač mal za úlohu vyhotoviť tri hraničné stĺpy a každý z týchto stĺpov viezol iný bronevik. Šťastne sa doviezol iba ten môj.

Ostatné dve vozidlá na hranicu nedorazili. Prvé vozidlo Antona Gombára narazilo na mínu a vodič zahynul. Druhé vozidlo nedorazilo z neznámych dôvodov. K výrobe československého znaku však existuje aj úplne iná, diametrálne odlišná výpoveď Rudolfa Burdu, veliteľa delostreleckých dielní zbrojnej služby zboru: Jedného dňa, keď sa front blížil k československým hraniciam, prišli za mnou generál Svoboda a generál Klapálek. Požiadali ma, aby sme v dielňach zhotovili štátny znak ČSR, ktorý bude umiestnený na hranici. Nebola to veru ľahká úloha. Ale súhlasil som. Ako predloha nám prišla vhod korunová minca, ktorú jeden z príslušníkov zboru nosil vo vrecku ako talizman. V poľnej vyhni v prilbe sme roztavili hliník z piestov a lyžíc a naliali ho do pripravenej formy. Len kráľovská koruna nám akosi na odliatku zo začiatku nevychádzala. Znak sme potom pripevnili na kôl s československou trikolórou.

Túto verziu potvrdzuje aj Štefan Šesták, zbrojár 1. ČSAZ: Vracal som sa z línie do týlu, spolu s generálom Svobodom. Cestou do Krosna ma vyhrešil a dôrazne pripomenul, že pri jednotke som zbrojárom a že hazardujem so životom.26 Keď sme prišli v Krosne do našej dielne, vojaci už odlievali z hliníkových piestov a lyžíc československý štátny znak.

Výpovede, že znak stĺpu odliali vojaci delostreleckých dielní nekorešponduje s výpoveďami o poľskom zlievačovi Karwasieczkom. Je však možné nazdávať sa, že obe výpovede sú pritom pravdivé, pretože pravdepodobne popisujú rôzne znaky. Kým Karwasieczki vyrobil znak na stĺp ktorý na hranicu odnieslo vozidlo BA-64b a ktorý zakopali vojaci na priesmyku, tak znak, ktorý vyrobili vojaci delostreleckých dielní mohol byť osadený na hraničný stĺp – „totem“ vo farbách trikolóry, ktorý už v priesmyku stál od 1. ČSR. Na fotografiách zo 6. októbra je vidieť, že na tomto stĺpe pôvodný znak chýbal, pretože bol za čias Slovenského štátu zosadený. Prichádzajúci 1. ČSAZ tak mohol mať motiváciu tento znak opäť obnoviť. Fotografie z toho dňa však nepotvrdzujú že k tomu došlo ešte 6. októbra.

Spolu s týmito znakmi a stĺpmi bol vyhotovený aj veľký transparent, ktorý sa mal zavesiť nad cestu v priesmyku a slúžiť ako vítajúca slavobrána prichádzajúcej jednotky do Československa. Návrh na výrobu tohto transparentu podal pracovník osvety zboru, redaktor novín por. Iľja Vološčuk, ktorý bol aj autorom textu - „Nechoslovakia privetstvuet i blagodarit svoich osvoboditelej. Da zdravstvuet večnaja družba narodov SSSR i Čechoslovakii! / Československo zdraví a ďakuje svojim osloboditeľom. Nech večne žije priateľstvo národov SSSR a ČSR.“ Zaujímavosťou je, že hneď prvé písmeno transparentu v ruštine je napísané chybne, namiesto Čechoslovakia je totiž v azbuke napísané Nechoslovakia. Transparent vyhotovil poľský krajčír z Deszna, Walenty Hejnar, ktorý bol zaťom Karwasiezského. Bol vyrobený z posteľných prestieradiel a po bokoch mal prišitú československú a sovietsku vlajku. Transparent, vlajková výzdoba a hraničný stĺp s lopatami na jeho zakopanie bol uložený do obrneného vozidla BA-64b Rudolfa Belavého. Hraničný stĺp sa samozrejme nemohol do vozidla zmestiť, preto trčal z guľometnej vežičky. Na tento výjav v Deszne si pamätá ešte Pavol Turza: Okolo desiatej hodiny sa na dvore pred redakciami novín ocitlo obrnené vozidlo a osobný automobil. Vodič obrnenca Rudolf Belavý v ňom mal lopaty, čakan a veľký štátny znak.

Ťažko povedať v akej časovej perióde sa Belavý dostal na hranicu a určiť tak lepšie časovú os tohto dňa. Isté však je, že jeho vozidlo prišlo do priesmyku v čase prechádzania hranice 1. čs. brigádou ešte pred obedom. Spomína priamo Rudolf Belavý: Bolo to nezabudnuteľné. Cesta nebola ešte odmínovaná, musel som ísť mimo nej, ale uviaznuť v blate by znamenalo smrť. Všade bola hustá hmla, skoro nič som nevidel. Mráz mi behal po chrbte a hoci sa kraj otriasal detonáciami, zdalo sa mi, že je ponorený do strašidelného ticha. Ani sa mi nechcelo veriť, keď z hmly vystúpila postava, prieskumník a vraví mi – Kamarát, si na hraniciach! – Nebolo ľahké postaviť ten hraničný stĺp. Nemecký guľomet ustavične pálil, podarilo sa mi to až na tretí raz. Ale potom už stál pevne. Vyhodil som do vzduchu čiapku.

Podľa Belavého výpovede, pri prvom vztyčovaní hraničného stĺpu po nich strieľal nemecký guľomet. Musela to byť však paľba z veľkej vzdialenosti, skôr na vyrušenie činnosti. Stĺp sa im nakoniec podarilo zasadiť. Bolo to približne v čase, keď sa na hranici už pohyboval gen. Vedral-Sázavský. Po Sázavského nehode sa však na priestor priesmyku spustila nemecká mínometná paľba. Tlakové vlny slabo zasadený stĺp vyvrátili. Na niektorých fotografiách z čias poludnia je možné badať, že stĺp je dočasne opretý o hraničný stĺp – „totem“ z čias 1. ČSR. Takto bol uložený pravdepodobne po vyvalení. Až v ďalších okamihoch je už do tretice napevno zasadený pevne do zeme, po ľavej strany cesty smerom na Slovensko, tesne za telegrafný stĺp pri hraničnom kameni, znakom smerom do Poľska. Stĺp zakopával des. Rudolf Belavý, des. Ferenc Farkaš, des. Cibuľa a voj. Studnička27. Približne v rovnakom období sa zhotovovala aj slavobrána z transparentu. Ten bol priviazaný na laná a upevnený vysoko na telegrafný stĺp. Druhý koniec lán sa uviazal o narýchlo zhotovený stĺp z kmeňa stromu. Slavobránu stavali pracovníci osvety zboru, pričom im pomáhali prítomní. Slavobrána bola otočená písmom smerom do Poľska, tak aby prichádzajúce jednotky prečítali heslá. Je však málo známa skutočnosť, že takéto transparenty boli v priesmyku dva. O čosi ďalej vo vnútrozemí Slovenska, približne o tri telegrafné stĺpy ďalej smerom po ceste sa nachádzala druhá slavobrána, aj keď skromnejšia. Bolo na nej napísané „Rudé armáde – osloboditelce – NAZDAR!“. Vojaci ju vztýčili v čase už po nehode gen. Vedral-Sázavského.

Okolo obeda, teda v čase stavania slavobrány a zakopávania stĺpu na priesmyk dorazilo aj samotné velenie 1. ČSAZ. Na hranicu prišiel spravodajský dôstojník npor. Bedřich Reicin s pracovníčkou poľného súdu, JUDr. Boženou Horanovou, náčelník osvety zboru škpt. Jaroslav Procházka, škpt. Engel, náčelník štábu zboru mjr. Bohumil Lomský a samozrejme veliteľ 1. ČSAZ brig. gen. Ludvík Svoboda. Traduje sa, že Svoboda prišiel na hranicu na koni, pretože štábne vozidlá uviazli v dopravnej zápche. Toho času sa totiž už pred priesmykom vytvorila na ceste kolóna áut. Pamätné chvíle popisuje Ludvík Svoboda vo svojej knihe: Zvoľna postupujem k miestu, kde veje československá štátna zástava. Pred sebou vidím hraničný stĺp. Jeden zo samopalníkov pri ňom kľačí a bozkáva ho. Pociťujem nevýslovnú radosť. Som hrdý na tých, ktorí teraz pochodujú cez oslobodené hranice. Vykračujú si zľahka, akoby ani neprežili mesiac bojov v karpatských horách a lesoch. Jasajú, vzdávajú hold československej štátnej zástave. Som hrdý na tých, čo si niekoľko kilometrov pred nami vybavujú účty s utekajúcimi hitlerovcami. A pociťujem nesmiernu vďačnosť voči sovietskym vojakom, bez ktorých by sme tu nikdy nestáli. Pristupujem k štátnej zástave, bozkom vyjadrujem radosť z dňa, o ktorom som roky sníval, na ktorý som sa päť dlhých, nekonečne dlhých päť rokov tak veľmi tešil. A so mnou všetci, ktorým som velil a bez ktorých by som tu nestál.

Svoboda na hranici vydal ešte nejaké pokyny a rozkazy veliteľom jednotiek a vydal sa spolu s ďalšími dôstojníkmi obzrieť si miesto nehody gen. Vedral-Sázavského. Tu vzdal hold všetkým padlým, ktorý zahynuli tesne za hranicou. Potom sa vrátil na hranicu, kde sledoval postup jednotiek a koordinoval ich velenie. Tu ho zastihol ruský korešpondent novín Krasnaja zvezda, Alexander Šipov: Za svitania 6. októbra som mal to šťastie, že som stál s československými priateľmi pri obnovenom hraničnom stĺpe so znakom vašej republiky. V ten istý deň mi poskytol interview generál Ludvík Svoboda. Text bol poslaný do Krasnej zvezdy telegraficky a originálny záznam som dal jednému letcovi, ktorý letel do Moskvy. No vtedy som mal strašnú smolu. O deň som dostal telegram, v ktorom mi oznamovali, že interview nedoručili, pretože bolo prerušené spojenie. No to ešte nebolo všetko. Ako sa nakoniec ukázalo, lietadlo ktoré dopravovalo originál rozhovoru, muselo núdzovo pristáť. Interview bolo doručené do Moskvy s veľkým oneskorením, a preto sa už v novinách neobjavilo. Založil som ho do záložky s inou korešpondenciou z tých čias a tam sa zachovalo. Po vojne som si archív prezeral, zbadal som tento dokument a povedal si, že by to mohlo zaujímať Čechoslovákov.

Šipovov rozhovor sa tak v tlači neobjavil, no po vojne objavený dokument tento ruský korešpondent poslal listom Ludvíkovi Svobodovi. V dlhšom rozhovore v ňom mimo iné Svoboda rozpráva: Ťažko hľadať slová, aby som vyjadril to, čo sa dnes odohráva v mojom vnútri. Je to predovšetkým nevýslovná radosť. Veď sme prežili deň, po ktorom sme túžili päť rokov, pre ktorý sme neúnavne pracovali a bojovali a ktorý sme si po celý čas ustavične kreslili vo svojich predstavách. Ale nijaká fantázia nám nemohla tento deň vykresliť taký krásny, aká je dnešná skutočnosť... Sme nekonečne šťastní, že sme sa neprizerali nečinne, kým nás oslobodia iní, ale sami priložili ruku k dielu! Teraz, keď sme dostali možnosť návrat domov si vybojovať, budeme plnšie vychutnávať dar slobody. Myslím, že medzi tým, čo dnes cítim ja a čo cíti každý vojak jednotky, ktorej velím, niet najmenšieho rozdielu. Nikdy sme si neboli takí blízki ako dnes.

Obyvatelia Vyšného Komárnika si všimli, že na hranici sa zbieha k nejakej oslave. V priesmyku sa totiž sústredili viacerí vyšší velitelia československých či sovietskych jednotiek. Pri tejto významnej chvíli československých dejín obyvatelia vycítili, že sú ako prvá prihraničná obec v roli hostiteľa. Ako sa to už v našich krajoch patrí, hosťa je potrebné privítať chlebom a soľou, prípadne ponúknuť jedlo či alkohol vojakom. Mnohí veteráni 1. ČSAZ spomínajú ako sa im dostalo pohostenia na konci vojny, napríklad na Morave, v Ostrave, či v Prahe. Cigarety, pálenka, pečivo, slanina, mlieko... Situácia na východnom Slovensku však bola úplne iná. Bieda. Aj to málo čo obyvatelia mali, vzal alebo zničil ustupujúci nepriateľ. Vo Vyšnom Komárniku s veľkou námahou na privítací akt zohnali po hospodárstvach starú suchú kôrku z chleba. Soľ nebola vôbec, tu museli pomôcť sami vojaci. Privítať gen. Svobodu sa vydalo na hranicu niekoľko dedinčanov28. Generál ďakoval a so slzami v očiach pojedal skromný posolený chlieb. Potom vytiahol balíček cigariet a ponúkol nimi chlapov z dediny.

Na hranici bol prítomný aj samotný veliteľ sovietskej 38. armády, pod ktorú 1. ČSAZ spadal, K. S. Moskalenko. Ten vo svojich memoároch spomína na tento deň takto: Navždy mi ostane v pamäti Dukliansky priesmyk v októbri 1944. Nízko nad ním sa prevaľovali oblaky, padal drobný studený dážď. Len občas sa prediera cez ne slnko, ktoré akoby symbolizovalo blízke víťazstvo. Po ceste sa striedavo pohybujú prúdy sovietskych a československých vojsk. Idú autá so strelivom a potravinami, delostrelectvo ťahané mechanickými prostriedkami, unavené kone ťahajú protitankové delá. Ženisti s mínovými hľadačkami preverujú priekopy a okraje ciest. Československí vojaci sú šťastní a vzrušení. Všetci si ako na povel zložili čiapky. Pri hraničnom stĺpe sa robia posledné prípravy na zhromaždenie. Je slávnostné a dojímavé. Mnohí majú v očiach slzy radosti. Rečníci hovoria precítene, slová im idú od srdca. Márne sa usiluje skryť svoje vzrušenie generál Svoboda, ktorý sa práve stretol s obyvateľmi oslobodeného Vyšného Komárnika.

Po zhromaždení na hranici sa gen. Svoboda a velenie zboru vydalo do Vyšného Komárnika. Aj tu sa velitelia stretli s ďalšími obyvateľmi obce. Alexander Pánek toto stretnutie fotografoval a jeho zábery sa stali slávne. Sú na nich častokrát dedinčania vylievajúci si svoj žiaľ našim vojakom. Populárnym sa stal príbeh s pani Evou Rusinkovou, ktorej manžela zabila črepina míny a ostala s dvomi dcérami sama. Pánekova fotografia ju navždy zvečnila v rozhovore s gen. Svobodom. Ten sa s ňou po vojne stretol niekoľkokrát, či už súkromne, alebo na slávnostiach28. Svoboda sa veľmi zaujímal o tento kraj, preto sa stal u miestnych ľudí veľmi obľúbený. Všeobecne v Československu azda niet kraja, kde bol 1. ČSAZ viac populárnejší a obľúbený ako na východnom Slovensku, najmä v rusínskych okresoch. Dodnes mnohí starší ľudia a ich potomkovia nedajú dopustiť na túto časť svojej histórie, ktorá tvorí jeden z prvkov miestneho „lokalpatriotizmu“. A právom.

Týmto aj končia dôležité známe udalosti 6. októbra 1944. Naše jednotky sa do večera zakopali na nových pozíciách a dedina Vyšný Komárnik sa na dlhú dobu stala štábom veliteľstiev. Ťažké boje naďalej pokračovali. Dva dni po týchto udalostiach, 8. októbra bol na hranici vykonaný fingovaný prechod jednotiek 1. ČSAZ, akési divadielko pre filmárov a fotografov. V úlohe figurantov sa ocitla 1. rota Ženijného práporu 1, ktorá sa v tom čase nachádzala v blízkosti priesmyku. Známe fotografie pochodujúceho prúdu vojakov vyhadzujúcich čiapky do vzduchu, či zakopávanie stĺpu pred nastúpenou jednotkou a rozvinutou zástavou sú tak už zohrané scény, dva dni po reálnom prechode. Takisto filmové zábery. Nutné ešte dodať, že postupom času sa samotná slavobrána zveľaďovala. Predovšetkým bol vymenený transparent za nový, už bez gramatickej chyby v prvom písmene prvého riadku. Slavobrána bola vystužená a spevnená, obložená čečinami z ihličnanov a rôzne dekorovaná. Pri stĺpoch boli zasadené stromčeky. Na oboch stranách cesty pribudli obrazy Beneša a Stalina. Dokonca nový hraničný stĺp, sa vykopal z pôvodného miesta a zasadil sa pred stĺp slavobrány, čo je vidieť na neskorších fotografiách.

6. októbra a nasledujúce dni, však na územie vtedajšieho Československa prišli len naše bojové brigády a niektoré elementy zboru. Väčšina týlových jednotiek zboru sa aj nasledujúce týždne nachádzala stále na poľskej strane. Šlo predovšetkým o jednotky ako napríklad poľné pekárne, jatky, práčovne, zdravotné obväziská, autopark, technická a hospodárska správa zboru, tlačiarne, jurisdikcia, autodielne, zbrojné dielne a podobne. Ďalej sa do Československa nepresunuli ani rôzne druhy skladov zboru (proviantné, augmentačné, muničné, pohonných hmôt, náhradných dielov, sanitárne atď.), spolu so svojimi pracovníkmi. Pochopiteľne v „cudzine“ ešte zostali aj všetky výcvikové jednotky, učilištia, školy či vojenský detský domov. Štatisticky tak veľká časť príslušníkov 1. ČSAZ v tieto dni hranice Československa neprekročila. Niektoré týlové jednotky boli dislokované na naše územie až postupom času koncom októbra či počas novembra. Mnohé však prešli hranicou až po dobití kóty Obšár a usadení sa na rieke Ondava. Väčšina väčších skladov či výcvikových jednotiek a učilíšť za hranice došla až po oslobodení Prešova, Humenného, Levoče, Popradu a Kežmarku (kde boli následne rozmiestnené), keď už bojujúce jednotky od februára 1945 zvádzali ďalšie kruté boje na Liptove.

Hneď po vojne sa stal 6. október významným spomienkovým dňom a oblasť priesmyku magickým miestom. Myšlienka postaviť pri priesmyku veľký pamätník s cintorínom sa zrodila už v roku 1945. Základný kameň stavby mal byť položený 6. októbra 1945, no zistilo sa, že vybraný terén je ešte stále veľmi zamínovaný. Pre míny nemohli prebiehať ani geometrické merania pre návrh pomníka. Celý priestor bol zamínovaný súvislým mínovým poľom, v ktorom boli aj protitankové aj protipechotné míny. Odmínovanie prebiehalo v dvoch etapách, v jeseni 1946 a na jar 1947. Základný kameň bol tak položený až na oslavách 4 - 6. októbra 1947. Počas týchto dvoch rokov bola vyhlásená celoštátna súťaž na návrh pamätníka. Porota vyberala celkovo z 37 návrhov. Nakoniec sa v máji 1947 rozhodlo pre jeden víťazný projekt, z návrhu Ing.arch. Josefa Grusa a sochára Jána Viteka. Pamätník mal tvar vysokého kamenného pomníku, ktorý mal v priereze tvar písmena „V“, hrotom smerom do Československa. Symbolizovalo to vrazený klin československých vojsk do nepriateľskej línie na hranici. Na čele pomníku bol osadený československý štátny znak v podobe levíka. Vo vnútri klinu bola osadená socha československého vojaka v nadživotnej veľkosti, približne 240 cm (bez pušky). Niektoré zdroje uvádzajú ako autora sochy Grausa či Viteka, oni však boli tvorcami pamätníka a okolia ako takého, sochu vojaka navrhol a stvárnil akademický sochár František Anýž. Československý vojak bol odetý do československej uniformy z čias 1. ČSR s helmou na hlave, je však nutné poznamenať že obdobný strih uniformy a výstroje sa používal aj prvé povojnové roky, teda v čase výstavby pamätníka a sochy. Vojak stojí s československou puškou vz. 24 v polohe „K pocte zbraň“, otočený k poľskej strane, čím salutuje a vzdáva hold všetkým padlým vojakom „tam kdesi v cudzine“, či na prahu domova a zároveň ako stráž bdie nad hrobmi, ktoré sú položené oproti. Táto silná symbolika si okamžite získala srdcia veteránov i širokej verejnosti. Výstavba základného pamätníka prebiehala v rokoch 1948 a 1949. Výstavbou bol poverený podnik Konštruktíva z Dubnice nad Váhom, s hlavným staviteľom Václavom Leškom. Na stavbe pracovali predovšetkým robotníci a vojaci z východného Slovenska. Stavebný materiál sa privážal po železnici do Bardejova a odtiaľ nákladnými autami. Kamene na výstavbu pochádzali z Krupiny a Jeseníka, už opracované do príslušných tvarov podľa projektu. Počas tohto obdobia sa vykonávala aj exhumácia tiel padlých vojakov z okolia duklianského priesmyku ale aj z okresov východného Slovenska. Pri pamätníku tak vznikol aj vojenský cintorín. Slávnostné otvorenie pamätníka 2. októbra 1949 bolo veľkou kultúrnou udalosťou. Z okolitých dedín a miest, prišlo vyše 50 000 ľudí, mnohí aj pešky.

Pamätník sa však vplyvom zmeny režimu stal terčom nežiaducich zmien. Už v roku 1951, teda dva roky po otvorení bola komunistickým vedením zosadená socha československého vojaka, sochára Anýža. Dôvodom bol vraj „buržoázny“ spôsob držania pušky v polohe „K pocte zbraň“, keďže ju vojak držal podľa československých predpisov z čias 1. ČSR či zahraničného odboja. V povojnovej československej armáde sa totiž puškohmat tohto povelu zmenil. Na miesto Anýžovej sochy bola osadená socha „Vítanie“, ktorá stvárňovala dievčatko s kyticou kvetov, ktoré vítalo československého a sovietskeho vojaka. Taktiež došlo k zosadeniu náhrobných krížov, ktoré na hroboch nahradili červené hviezdy. Zosadenie sochy salutujúceho vojaka sa stretlo s veľkým pobúrením a nespokojnosťou samotných veteránov (napríklad Šmoldas, či Kvapil). Pred 20. výročím v roku 1964 postihla pamätník ďalšia zmena. Pôvodný československý znak levíka bol prekrytý novým socialistickým znakom (našťastie pôvodný nebol zničený, iba prekrytý). Ani socha „Vítanie“ nevydržala. Nahradilo ju súsošie „Žalujem“, ktoré znázorňuje matku a sovietskeho vojaka, ktorému matka žaluje fašistov za represálie v Tokajíku, Ostrom Grúni a Lidiciach. V roku 1974 pribudli pri vchode k pamätníku bronzové tabule s menami 1265 padlými príslušníkmi 1. ČSAZ v KDO. V roku 1982 na obvodovom múre komplexu, pribudla „Aleja hrdinov Dukly“, teda busty významných československých a sovietskych osobností v bojoch o dukelský priesmyk.

Po páde komunistického režimu, bolo prisľúbené, že pamätník sa postupne bude dávať do pôvodného stavu. Postupne tak zmizli napríklad červené hviezdy a vrátili sa náhrobné kríže. V roku 2012 sa začalo s komplexnejšou opravou pamätníka a zosadil sa z čela pomníku socialistický znak. Odkryl sa tak pôvodný československý levík. Veľká zmena nastala v roku 2014, keď sa blížilo okrúhle 70. výročie KDO a prekročenia hranice. Socha „Žalujem“ bola z pamätníka zosadená a nahradila ju novovyrobená replika pôvodnej Anýžovej sochy salutujúceho vojaka. Tento čin sa stretol s rôznymi reakciami. Okolitý kraj a ľudia si na sochu „Žalujem“ za posledné dekády rokov už zvykli, niektorí z nich tak k zmene vyjadrili odpor. Objavovali sa aj názory všeliakých populistov, či demagógov, ktorí tento akt spájali s aktuálnym politickým dianím, politike proti Rusku a podobne. Ich rozhorčenie však často pochádzalo z vlastnej neznalosti faktov. Slovenský Vojenský historický ústav túto zmenu v rámci vrátenia pamätníka do pôvodného stavu schválil a pripravoval (a aj avizoval) už roky pred politickou krízou, spojenou s dianím na Ukrajine. Rozhodne to nebol akt, mierený proti pamiatke padlých sovietskych vojakov, či súčasnému Rusku, pretože historicky a aj koncepčne patrí správne na pamätník pôvodná prvá socha salutujúceho vojaka, tak ako bol postavený. Ide totiž o československý pamätník, československým vojakom z 1. československého armádneho zboru, ktorý tadiaľ prešiel na územie Československa. Socha matky žalujúca sovietskemu vojakovi zverstvá spáchané počas a po potlačení Slovenského národného povstania sa jednoducho k tejto československej duklianskej symbolike nehodí. Sovietske jednotky trvalo prešli hranicami Československa trochu východnejšie, pri obci Kalinov, ktorá sa stala prvou trvalo oslobodenou obcou, 21. septembra 1944. Na znak toho je v tejto obci pekný pomník, na ktorom je socha sovietskeho vojaka zdvíhajúceho radostne malé dievčatko z dediny. V areáli obce sa nachádzajú aj pomníky v podobe vystavených kanónov a tanku. V meste Svidník, neďaleko skanzenu vojenskej techniky a vojenského múzea s tématikou KDO sa nachádza obrovský pamätník sovietskej oslobodzovacej armáde s veľkou sochou sovietskeho vojaka. V celom kraji sa navyše nachádzajú mnohé pomníčky, tabule či rozložená vojenská technika (napríklad pri priesmyku či v okolí Kapišovej – údolia smrti). Sovietskym padlým vojakom a oslobodzovacej armáde sa tak v tomto kraji dostáva úcty, teda tvrdenie že zosadenie sochy „Žalujem“ bolo protiruským cieleným aktom nie je namieste. Naopak, aj československá história potrebovala „svoje miestečko“. Terajšia socha bola odhalená 6. októbra 2014. Samotnú plachtu pri odhalení strhol veterán 1. ČSAZ, gen. Iľanovský. Replika sochy salutujúceho vojaka je však v súčasnej dobe iba dočasná, pretože sa musel stihnúť termín 70. výročia. Je vyhotovená zo špeciálnej odolnej zafarbenej sadry. Výroba skutočnej kovovej sochy je totiž náročnejšia a nákladnejšia, preto dočasne, kým sa ju podarí vyhotoviť bude musieť vydržať súčasná náhrada. Trvalá socha by mala byť osadená v najbližšej dobe.
A čo sa stalo s pôvodnou sochou Františka Anýža z 1949? Jej osud nie je jasný. Isté je, že bola po demontovaní uložená v kasárňach pri železničnej stanici v Prešove. Sochu totiž na rozkaz demontovali výsadkári z Prešova. Odtiaľ ju neskôr pracovníci Vojenského historického ústavu z Prahy odviezli nevedno kam. Existujú dohady, že socha vojaka bola roztavená. Pre doplnenie, socha „Žalujem“ je dnes uložená v expozícii vo vyhliadkovej veži pri duklianskom priesmyku.

Ako už bolo spomenuté v úvode tohto článku, 15. novembra 2014 sme sa pokúsili zrekonštruovať práve udalosti 6. októbra. Príchod prvej prieskumnej hliadky, prechod 2. pešieho práporu, hlásenie dosiahnutia hranice a postupný príchod ďalších elementov zboru a jeho velenia, vrátane Ludvíka Svobodu. Pre potreby rekonštrukcie bola zhotovená verná replika hraničného stĺpu, podobnou technológiou ako v 1944. Kto vie, aký osud postihol originálny kus. Takisto slavobrána bola presnou replikou pôvodnej. Veríme, že sme našou troškou verejnosti priblížili udalosti tohto zaujímavého dňa našej histórie. Z objektívnych dôvodov sa však nedali niektoré udalosti zrekonštruovať presne a verne, respektíve niektoré museli byť zjednodušené a symbolické (napríklad nehoda gen. Vedral-Sázavského). Vo vojne neboli len prestrelky, výbuchy a prepady. Boli to predovšetkým ľudské osudy, pamätné okamihy a činy ľudí. Aj našich predkov. Veríme, že sa na nich nezabudne...