2. časť - Druhý prápor prvým doma

Počas toho ako sa naše brigády vracali do pôvodných postavení v Barwinku a Zyndranowej, sovietske jednotky postupovali ďalej. Síce bol ich postup pomalší, avšak natoľko zásadný, že Nemci boli prinútení Dukliansky priesmyk opustiť. Nemecké jednotky takisto prechádzali ťažkými vyčerpávajúcimi bojmi a v danej situácii si preto začali pripravovať nové postavenia 5 až 10 km južne od priesmyku. Taktiež v ich hlbšom týle približne 40 km za frontom, začali organizovať obranu a priestory preskupenia, kde plánovali stiahnuť niektoré svoje zdecimované divízie a zlučovať ich v nové bojové skupiny. 5. októbra k večeru sa zintenzívnil prieskum zboru vo svojom pásme a jednotky vysielali neustále nové a nové prieskumné hliadky smerom k hraniciam. Tu je nutné napísať čosi viac o fungovaní prieskumnej činnosti toho času v 1. ČSAZ. V tomto období prebiehala v prieskumných jednotkách veľká reorganizácia.

Spočiatku bolo vykonávané všetko predpisovo. Brigády mali v rámci štábu spravodajské oddelenie, svojich spravodajských dôstojníkov a prieskumné roty. Pešie prápory mali takisto spravodajských dôstojníkov a disponovali prieskumnými čatami. Títo prieskumníci boli pre potreby svojej jednotky nasadzovaní na rôzne prieskumno-pozorovacie úlohy a svoje zistenia predávali štábom. V priebehu bojov sa však takáto organizácia neosvedčila, bola ťažkopádna a navyše už v prvých bojoch pri Machnowke na začiatku operácie prišiel zbor o veľký počet prieskumníkov. Mimo iných strát, bol ťažko ranený aj spravodajský dôstojník 1. čs. brigády, por. Vojtech Erban. Prieskum bol často nedôsledný, slabý, respektíve zistené informácie prichádzali neskoro. Po týchto skúsenostiach tak v prieskume nastali zmeny, inšpirované sovietskymi jednotkami.

Spravodajské funkcie jednotiek ostali rovnaké, no počet vojakov, ktorí vykonávali prieskum sa rapídne zvýšil. Úlohy a počty „originálnych“ prieskumných jednotiek ostali nezmenené, no už aj z obyčajných peších rôt, samopalných rôt, či delostreleckých jednotiek, boli vytvárané rôzne prieskumné skupiny a hliadky. Každá bojová jednotka práporu si tak v podstate vytvárala vlastný prieskum pred svojim úsekom a nespoliehala sa len na zistenia vyššej jednotky. Tieto skupiny boli organizované vždy určením v danom momente a najčastejšie sa do nich vyberali skúsení vojaci s odvahou, prípadne bývalí partizáni. Často sa do týchto skupín museli zadeľovať aj ženisti, pretože Karpaty boli všeobecne silne zamínované. Základom týchto skupín a hliadok bolo nadväzovanie kontaktu s nepriateľom, zisťovanie jeho pozícií, presunov či sily, pozorovanie jeho činnosti na línii a prípadné chytanie jazykov – zajatcov z predného okraja nepriateľskej obrany. Originálne prieskumné jednotky vykonávali prakticky to isté, no už sa mohli viac venovať aj hlbšiemu prieskumu v nepriateľskom týle. Začiatkom októbra sa vplyvom toho, prieskumná činnosť československých jednotiek zlepšuje, rastie informovanosť a dostáva sa takisto aj na zajatcov s cennými informáciami.

Zvýšený úspech prieskumu sa musel podariť už len zo štatistického hľadiska. Kým v pôvodnom predpisovom stave sa prieskumu zúčastnila v prápore iba jedna prieskumná čata, tak pri tomto frontovom „vylepšení“ sa na prieskum dostal postupne takmer každý druhý pešiak. Je však potrebné dodať, že táto zmena bola nutná aj vzhľadom na fakt vysokých strát aktívnych bodákov a prieskumníkov. Už prvé októbrové dni sa niektoré prieskumné hliadky rôznych jednotiek zboru dostali cez hranicu na územie Československa. Mnohé z nich však neboli úspešné. Jedným z tých, ktorí sa dostali do Československa pri prieskume, bol aj rotný Viktor Janeček, veliteľ čaty 2. roty 3. práporu z 1. čs. brigády, ktorý 3. októbra večer došiel k Vyšnému Komárniku: Pred večerom ideme na prieskum susedného úseku. Dostali sme sa lesom až na jeho okraj a už sme v Československu. Pred nami je krásna vystavaná budova školy vo Vyšnom Komárniku. Začína sa stmievať a opatrne prebiehame lúkou smerom ku škole a vtom dostávame paľbu. Vraciame sa, dobiehame k spásnemu okraju lesa, ešte 50 metrov, ešte 20 metrov a les nás milosrdne ukryje. Odrazu mi prešla ostrá bolesť hlavou. Pred očami sa mi rozvírili červené kruhy a padal som ako do nejakej priepasti bez dna. Prebudil som sa až keď bola tma. Plazím sa cez hranicu naspäť k našim. Neviem ako dlho, snáď hodinu, snáď dve. Snáď celú večnosť. Znova som stratil vedomie, no potom počujem nad sebou hlasy – Ten už má dosť. Priestrel hlavy. Pochovajme ho. – Spoznal som hlas kapitána Kosíka a zastonal som. Prekvapení kamaráti ma zobrali a dopravili na brigádnu ošetrovňu. Naozaj priestrel hlavy. Guľka mi vnikla za pravým uchom a vyletela pod ľavým okom.

Ďalší veterán, ktorý chodil pravidelne na prieskum do Československa počas prvých októbrových dní bol František Krupka, čerstvý absolvent dôstojníckeho učilištia, ktorý bol na fronte ešte len týždeň. Bol priradený k prieskumnej rote 3. čs. brigády: Pri jednom prieskume sme zaľahli v zálohe pri ceste medzi Komárnikmi. Čakali sme na príležitosť získať jazyka. Nemci nás však nejako vyňuchali, nepozorovane nás obkľúčili a prepadli. Došlo k prudkej prestrelke a nakoniec k boji z blízka. Pomocou ručných granátov sme sa prebili. Stratili sme bohužiaľ dvoch našich kamarátov. Jenda Pospíšil dostal guľku do hlavy a mladučký Tolja Omelčuk, ktorý prežil skazu svojho rodného Českého Malína, ju dostal do brucha. Na ďalšom prieskume blízko osudného miesta padol ďalší z malínskych, Václav Kubíček. V Českom Malíne mu fašisti upálili manželku a dvoch malých synkov. Hnaný túžbou po odplate zabudol na opatrnosť.

Na útrapy prieskumu pred československou hranicou v tie dni, spomína aj desiatnik Michal Sabadoš, veliteľ družstva prieskumnej roty 3. čs. brigády: V noci sme opäť vyrazili k nepriateľským postaveniam. Moje družstvo tvorili slobodník Sirák a vojaci Šimek, Ivančík, Kočuta, všetko bývalí partizáni. Pridelili mi ešte ženistu Simka. Liezli sme po strmom svahu (kóta 460, posledná kóta pred hranicami – pozn. autora), keď sa zrazu ženista Simko v tme pošmykol a skĺzol sa do akejsi jamy. Keď sme ho vytiahli, bol celý doškriabaný. Najhoršie bolo, že si Simko vykĺbil nohu a pri páde rozbil mínohľadačku. Odoslal som Kočutu a Ivančíka s raneným a so Sirákom a Šimekom sme sa plazili ďalej. Vrátiť sme sa nemohli, štáb brigády potreboval jazyka. Sirák vyrúbal stromček a vystrúhal z neho tyč. Šmátral ňou pred sebou a dúfal, že objaví míny. Tyč narážala o kamene veľmi škrípala. Nepriateľ začal vystreľovať biele rakety, zaštekali guľomety. Červené bodky svietiacich striel zmätene poletovali na všetky strany a s nepríjemným hvízdaním preletovali nad našimi hlavami. Zrazu streľba prestala. Neskôr sme našli raneného nemeckého vojaka medzi mŕtvolami. Ošetrili sme ho a odniesli na naše poľné obväzisko. Krvácal a sotva rozprával. Prv než svojmu zraneniu podľahol povedal, že ich veliteľ nariadil dobiť kótu späť.

Spomínaný útok sa nasledujúci deň, 5. októbra naozaj uskutočnil. Bol to posledný nemecký protiútok na poľskom území pred našou hranicou. Michal Sabadoš sa počas neho ocitol pri jednotkách 2. práporu 1. čs. brigády, ktorá úsek držala: Nepriateľská rojnica sa priblížila na 300 metrov. Vpravo od nás zarachotil náš ťažký guľomet. Nemci sústredili teda pozornosť tým smerom. O nás ešte netušia, bol pri nás druhý ťažký guľomet s neskúsenou obsluhou. Keď postúpili o ďalšiu stovku, dal som povel: Páľ! Maxim sa zbavuje prvého pásu. Jeden z nováčikov nabíja nový pás. Rojnica je ako keby pribitá k zemi. Teraz už štekajú obe ťažké guľomety. Guľomet narúša len hlas radistu Ivana Bembila, ktorý volá veliteľa práporu: - Rieka, tu potok! Rieka, tu potok! Mám dôležitú správu, prepínam! - V doline pod kótou sme objavili prápor nepriateľskej pechoty, ktorý sa pripravoval na našich udrieť z boku. Útočiaca rojnica mala byť návnadou, aby odpútala našu pozornosť. Teraz radista hlási ich súradnice. Kým stačili vyraziť, dostali plný mínometný zásah. Z celého práporu sa zachránilo iba niekoľko jednotlivcov, ktorým sa podarilo utiecť.

5. októbra počas dňa a najmä k večeru a cez noc sa prieskumná činnosť zboru zvýšila. Najmä prieskumníci 1. čs. brigády sa činili, keďže väčšina 3. čs. brigády sa do večera ešte len vracala od hraníc z predošlého boja v Československu. Napríklad prieskumné skupiny rtm. Ivana Chimineca a čat. Dimitrija Hegeduša, chytili minulú noc dvoch zajatcov, ktorí vypovedali, že v priebehu dvoch predošlých dní niektoré nemecké jednotky stratili približne 50% vojakov a dôstojníkov. Zajatci boli radi, že vyviazli so zdravou kožou, boli to Poliaci z vtedajšieho nemeckého Slezska, ktorí museli ako nemeckí štátny občania narukovať do armády. Niektoré spravodajské informácie získané prieskumom však tvrdili opak predpokladaného. Nemci sa vraj v ľavom priestore zboru preskupovali a pripravovali k protiútoku, dokonca za pomoci obrnených vozidiel. Naša tanková brigáda vyslala do priestoru Lipowca pre istotu jeden tank T-34, pod velením ppor. Helíska. Posádka tanku za pomoci obyvateľov dediny vybudovala obranné postavenie pre svoje téčko a dve ďalšie náhradné. O 18.00 bol tank zamaskovaný v postavení a čakal na nepriateľa. 3. čs. brigáda posilnila tento priestor ešte batériou protitankových kanónov od svojho 4. delostreleckého pluku (IPTAP). Obranu tak posilnili štyri 76 mm kanóny ZIS-3.

Nemecký útok však neprišiel, správy sa tak ukázali ako nepresné, resp. nepriateľ chcel narobiť iba rozruch v našich radoch a nebadane ustúpiť. Prieskumníkom 1. práporu 1. čs. brigády sa však podarilo uloviť nemeckého zajatca.14 Ten spravodajcom z obavy o svoj život vyrozprával všetko čo vedel. V nemeckých radoch sa totiž vtedy šírila propaganda, že Čechoslováci zajatcov mučia a vraždia. Zajatec prakticky potvrdil ústup nemeckých jednotiek od priesmyku.15 Mal za úlohu maskovať odchod jednotiek a vytvárať rušivú paľbu. Československí prieskumníci ho chytili, keď zablúdil v lese. Zajatca v tej noci chytil aj Michal Sabadoš so svojim družstvom: Namiesto zraneného Simka mi do družstva pribudol nový skúsený ženista Fedor Kováč. V noci sme teda vyrazili na prieskum znovu šiesti. Štáb brigády nariadil chytiť jazyka, šťastie nám však nežičilo. Narazili sme na nástrahu, strhla sa zúrivá prestrelka, z ktorej sme vyviazli len zázrakom. Ale ako to už niekedy býva, pomohla náhoda. Dostal sa nám do rúk nemecký spojár, ktorý zablúdil. Pri výsluchu povedal, že fašisti presúvajú časť síl, hlavne delostrelectvo a tanky na západ, kde im sovietske jednotky v priestore Dlhoňa hrozia preniknúť do týla. Potvrdil to i ďalší zajatec, ktorého chytili prieskumníci 1. brigády.

Od tohto okamihu začínajú udalosti 6. októbra naberať rýchly spád. Pred druhou hodinou rannou vyšiel rozkaz, aby všetky prápory 1. čs. brigády poslali k hranici svoje prieskumné hliadky, vyhnúc sa prípadným stretom s nepriateľom ešte pred ňou, hlásiť prípadné dosiahnutie nášho územia a ďalej pokračovať v prenasledovaní nepriateľa až do nadviazania kontaktu s jeho novou obranou. Nepriateľ sa asi skutočne stiahol, vtedy ešte nevedno kam a na pozíciách zanechal iba zopár vojakov „zadržiavačov“. Práve na tých narazil prieskum 1. práporu a nepodarilo sa mu cez nich prekĺznuť. Prieskumná hliadka 3. práporu sa síce prešmykla, ale trvalo jej pridlho než sa ocitla na hranici. Svoju malú rušivú hliadku vyslal aj ppor. Arnošt Steiner, veliteľ pešej roty 2. práporu: Telefonista mi dal odkaz veliteľa práporu škpt. Knopa. Máme dobre strážiť nepriateľa. Idem k strelcovi guľometu a ten strieľa celý pás nábojov. Hneď sa ozýva celá rada nemeckých guľometov. Tak ešte neušli, hovorím si v duchu a vraciam sa do svojho zákopu. Ani sa nedivím, že za takého psieho počasia sa nepriateľovi do žiadnej akcie nechce, rozkaz veliteľa práporu ma však nenecháva v kľude. Posielam dopredu celé pešie družstvo, aby vyprovokovali nepriateľa k paľbe, ale neriskovalo. Veliteľ družstva sa zasmial – Myslíte, že už zdrhli? Asi za hodinu sa ozvala prudká paľba nemeckých guľometov. Bol som rád, keď sa po chvíli celé družstvo v poriadku vrátilo.

Nevedno, ako si počínali hliadky samopalného práporu, či prieskumnej roty brigády, ak vôbec boli vyslané. Prvenstvo a úspech dosiahnutia našej hranice zožala prieskumná hliadka 2. práporu 1. čs. brigády. Toto družstvo sa v to chladné ráno dostalo na našu hranicu ako prvé. Čo však tomu predchádzalo? V druhej hodine rannej, sa správa výpovede nemeckého zajatca rozšírila po štáboch ako blesk. Najlepšie na ňu zareagoval veliteľ 2. práporu škpt. Josef Knop. Jeho prápor bol vtedy najviac vpredu a prakticky mal teda aj najlepšie východiskové podmienky k dosiahnutiu hranice. Rýchlo sa poradil so svojim spravodajským dôstojníkom ppor. Vasilom Vaľom, ktorý odporúčal na úkol určiť vybraných a schopných vojakov zo samopalnej roty práporu. Veliteľom tejto roty bol ppor. Michal Bilej, ktorý sa už pred tým vyznamenal so svojimi chlapcami v mnohých bojoch. Prieskumnej hliadke mali byť takisto pridelení dvaja ženisti, ktorých síce brigáda mala málo, no pre zamínovanie terénu to bolo nutné. Hliadka pripadla na jednu čatu Bilejovej roty, ktorej velil čat. Pavel Čmelík. Ten si potom na základe požiadaviek a vlastného uváženia poskladal zo svojej čaty samopalníkov onú prieskumnú hliadku. Niektoré výpovede totiž tvrdia, že sa hlásila celá rota, to je však trocha prehnané. Ráno 6. októbra zobudil Čmelík svoju čatu približne o 02.00. Svojim samopalníkom vysvetlil, že sú v blízkosti československých hraníc a medzi jednotlivými prápormi prebieha súťaž, ktorý prápor prvý prekročí štátne hranice a vztýči na nich československú vlajku.

Aj napriek tomu, že samopalníci boli unavení, tento neobyčajný úkol sa zapáčil všetkým. Čmelík však vybral iba zopár z nich a poslal ich sústrediť sa s pridelenými ženistami do kostola v Zyndranowej. V kostole sa tak sústredila prieskumná hliadka v zložení voj. Vladimír Týrek, voj. Peter Počil, voj. Štefan Kučeravý, voj. Michal Perehaňa, voj. Nikolaj Mazur, voj. Václav Hejda, voj. Václav Vegricht a voj. Koubela.

Hliadka tej noci však stretla slobodníka Vasila Nebiljaka, ktorý sa k nim na poslednú chvíľu sám pridal, teda paradoxne pôvodne ani nebol určený na prieskum ísť. V hliadke tak bolo 9 členov. Nedá sa však presne zistiť, či dvaja pridelení ženisti sú už v tomto zozname, alebo šlo o ďalších dvoch vojakov – teda hliadka by mala 11 členov. Výpovede samotných veteránov sa v tomto rozchádzajú. Vladimír Týrek spomínal, že Čmelík pôvodne vybral zo svojej čaty len šiestich. Ak by boli k nim pridelení dvaja ženisti a potom sa pridal aj Nebiljak, hliadka by bola 9 členná s uvedenými menami. No výpoveď samotného Týreka sa postupom času menila, respektíve ju možno autori v literatúre upravili a tak sa objavuje aj informácia o počte členov hliadky 9 + 2. Náčelník štábu 2. práporu, npor. Oldřich Kvapil taktiež podporuje verziu 9 + 2 - v tom prípade by boli mená ďalších dvoch z hliadky neznáme.

Jeden archívny dokument o návrhu na vyznamenanie z 24. októbra 1944, popisuje mimo iných dve zaujímavé mená – Aršen Klouček a Vasil Kopolovič, obaja z roty samopalníkov ppor. Bileja. Ako dôvod vyznamenania sa píše hlavne hrdinné boje zblízka na kóte 460 pri Barwinku, húževnatá obrana kóty proti presile, avšak ďalším dôvodom je u nich aj to, že vraj prešli s prieskumnou hliadkou štátnu hranicu. Je teda otázne, či sa naozaj jedná o ďalších dvoch neznámych z konečnej 11 člennej skupiny hliadky. Títo dvaja sú však preukázateľne z Bilejovej roty a nie ženisti. Ak to teda pravda je, mená ženistov sú už v pôvodnom zozname deviatich členov hliadky. Vylúčením členov, ktorí takisto boli určite z Bilejovej roty, je možné predpokladať že onými dvomi ženistami sú tí, o ktorých sa to povedať nedá a dodnes veľa nevie – Koubela a Hejda. Člen tejto hliadky, Štefan Kučeravý, 45 rokov po vojne spomína na výber: Na akciu nás vybrali po viac-menej náhodnom výbere. Viacerých som dovtedy nepoznal a aj ďalšie naše bojové cesty sa rozišli. Z mien si spomínam na Mazura, Týreka a Perehaňu.

Nech je akokoľvek, v tú noc bolo v kostole zhromaždených najmenej 9 Čechoslovákov, väčšinou mladých Rusínov z Podkarpatskej Rusi. Poradu pred akciou prevádzal ppor. Vaľo s čat. Čmelíkom, prítomný bol pravdepodobne aj ppor. Bilej. Velitelia popísali hliadke úkol a jeho prevedenie. Čmelík dal navyše hliadke, respektíve Týrekovi československú vlajku menších rozmerov a asi metrovú žrď, aby ju v prípade dosiahnutia hranice vztýčili. Hliadka ešte do času vyrazenia na akciu vyčkala v kostole. V tú noc pršalo a kostol bol zničený, nemal väčšinu strechy. Vladimír Týrek si spomína na vtipnú udalosť z tejto chvíle. Keďže cez strechu pršalo, utiahol sa do rohu, kde však bola nejaká veľká hliníková debna. Zo zvedavosti vystrelil zo samopalu aby „otvoril“ zámok a pozrel sa dnu. Debna bola plná papierových bankoviek, poľských zlotych. Ľahol si do nej, bankovkami sa poprikrýval a tvrdo zaspal. Na túto príhodu spomínal s úsmevom, že bol vtedy najbohatším človekom v Poľsku. Pred 03.00 hodinou Čmelík hliadku v kostole zobudil, dal posledné inštrukcie a poslal ich na hranicu. Bola ešte tma a pršalo. Vyslanie hliadky popisuje Oldřich Kvapil: Prieskumníci vyrazili. O tejto akcii už vedel celý prápor a stovky očí napäto sledovali ich postup. Nemeckí guľometníci akurát spustili streľbu, ktorou si čas od času mechanicky zaisťovali priestor pred svojimi zákopmi. Nič neobvyklého. Počet guľometov a ich umiestnenie odpovedali našim znalostiam. Hliadka sa nevrátila, čo bolo dobré znamenie. Zrejme prenikla zostavou nepriateľa, čo sa nikdy pred tým v danom priestore nepodarilo. Žeby bdelosť nepriateľa predsa len ochabla? Nervy sme mali na prasknutie.

Vojaci od Zyndranowej prešli na kótu 460 a zišli smerom k ceste Barwinek – Vyšný Komárnik. Pomedzi zadržiavacie nemecké oddiely sa dostali pomerne ľahko. Pod kótou hliadka zbadala nemeckých ženistov, ako pokladali míny, no museli ich vtedy vyrušiť nejakým hlukom, napríklad prasknutím konáru. Nemci začali strieľať do miest odkiaľ zvuk prišiel, vystrelili osvetľovaciu svetlicu a do priestoru sa nastrelil aj guľomet z nejakých pozícií, ktorý sa zameral na jeden predpokladaný bod. Hliadka okamžite zaľahla, našťastie streľba bola naslepo a tak sa nič nikomu nestalo. Akurát vlajka, ktorú so sebou niesli dostala zásah, látka bola rozstrieľaná a žrď zlomená. Aj tu sa Týrek vyjadruje neisto. Raz opisuje že vlajku mal zbalenú v batohu, inokedy že ju niesol rozbalenú a vztýčenú pred sebou. Ďalej sa už naši vojaci pohybovali len plazením, čo spomalilo postup. Prekonali drôtenú prekážku a nejaké prázdne nemecké okopy. Ženisti sa zišli, pretože územie bolo dosť zamínované. Ďalší priebeh presne popisuje Vladimír Týrek: Dostali sme sa až k priekope pri ceste. Niekto potichu zašepkal – Chlapci, sme v mínovom poli! – Pred hranicou totiž bolo mínové pole v šírke 15 až 20 metrov a my sme ním museli prejsť. Vedeli sme, že Nemci tu kládli míny šachovnicovým spôsobom a prechod mínovým poľom nám preto trval dlhší čas. Dostali sme sa až na okraj lesa, kde bola štátna hranica. Poniektorí z našich chlapcov sa vracali do vlasti po šiestich rokoch, plných utrpenia, námahy a odriekania. Ich pocity sa slovami dajú len ťažko vyjadriť. Mnohí sa neubránili slzám a dojatiu. Potom sme uvažovali ako vztýčiť dostrieľanú vlajku. Ako vojaci sme dostávali tabak, takzvanú machorku. Cigarety sme si robili z novinového papiera, preto mal každý z nás pri sebe vždy nejaké staré noviny. Okrem toho sme so sebou nosili červenomodrú ceruzku, ktorou sme označovali na stromoch, ohradách či telefónnych stĺpoch smer postupu československých jednotiek. Ňou sme na kus papiera novín nakreslili našu štátnu vlajku a na druhú stranu sme sa všetci podpísali. Po ľavej strane cesty smerom na Slovensko stáli telegrafné stĺpy. Myslím, že to bol v poradí tretí stĺp na ktorom sme našli plechovú tabuľku s číslami. Nožom sme odtiahli plech a zastrčili zaň našu papierovú vlajku. Bola to prvá československá vlajka vztýčená na našom území, ráno asi o šiestej hodine 6. októbra 1944, ešte za šera.

Je nutné povedať, že hliadka prekročila hranicu po ceste medzi Barwinkom a Vyšným Komárnikom, v mieste domčeka colnice, teda presne v Duklianskom priesmyku. Hranicu vyznačovali hraničné kamene, ktoré svojim rozmiestnením kopírovali čiaru hranice každých niekoľko metrov. Na priesmyku mali kamene značenie podľa strán privrátenia „S“ ako Slovensko a „D“ ako Deutschland. Tieto kamene tu boli osadené po zmene situácie v roku 1939, inak sa pozdĺž hranice nachádzali ešte aj staré, neinovované kamene s nápisom „ČS“. Každý kameň mal potom svoje číslo. Podľa dostupných fotiek kamene na hranici v priesmyku mali čísla 114 a 115. Na vrchu kameňa bola naznačená čiara, ktorá pomyselne spájala susediace kamene krivkou. Ešte aj dnes je možné na slovensko-poľskej hranici nájsť tieto kamene, aj keď mnohé zmenili od vojny vzhľad, alebo boli vymenené za novšie. Na hranici sa nachádzal aj československý hraničný stĺp, „totem“ vo farbách čs. trikolóry. V jeho strede bol vyobrazený štátny znak leva, avšak ten bol počas Slovenského štátu strhnutý, a tak je na dobových fotkách toho dňa vidieť iba čierne prázdne miesto. V jeho blízkosti sa na poľskej strane nachádzal domček colnice, pred ktorým bola závora. Domček tu stál len niekoľko rokov, ako náhrada za bývalú veľkú dvojposchodovú budovu colnice a finančnej stráže, ktorú v septembri 1939 vypálili Poliaci, ako dôsledok slovensko-poľského konfliktu na hranici už počas vojny. Jeho zničené základy bolo vidieť ešte vtedy na druhej strane cesty, na niektorých fotkách na nich dokonca posedávajú vojaci. Pozdĺž cesty viedli telegrafné stĺpy, ktoré mali ale vedenie dosť potrhané a cestu lemovali aj cestné pätníky. Tých však už nebolo veľa, pretože niektoré už boli zničené. Okolité lúky a kopce vtedy vôbec neboli tak zalesnené a zarastené ako dnes.

Na poctu prvého prekročenia hraníc prieskumnou hliadkou Vasila Nebiljaka, bola po ňom v meste Svidník pomenovaná ulica a postavený pomník, ktorý sa nachádza na štátnej hranici smerom k vyhliadkovej veži. Pomník je vzdialený od pôvodného miesta prechodu niekoľko sto metrov a tesne za pomníkom je hneď štátna hranica a jeden hraničný kameň. Verejnosti je toto miesto známe tak, že práve tadiaľ prešla Nebiljakova hliadka. To však nie je pravda. Pomník tu bol postavený len z dôvodu lepšieho a pokojnejšieho miesta ako pri hlavnej ceste. Späť však k udalostiam na hranici. Veliteľ hliadky vyslal spojku naspäť k práporu, hlásiť, že skupina dosiahla hranice a pokračuje ďalej hľadať nové pozície nepriateľa. Nevedno kto bol z hliadky onou spojkou, dá sa len vylučovacím spôsobom určiť kto ňou nebol. Spojka sa musela vrátiť cez mínové pole a kótu 460 späť k pozíciám práporu. Tam už netrpezlivo na prednom okraji vo veliteľskom zákope čakal štáb práporu a ppor. Bilej. Spojka hlásila: Prieskumná hliadka dosiahla a prekročila štátnu hranicu. Na štátnej hranici vztýčila improvizovanú štátnu vlajku. Hliadka zistila pohyb nepriateľských jednotiek z obranného postavenia smerom k juhu. Hliadka pokračuje v plnení úlohy, postupuje pozdĺž duklianskej cesty v južnom smere. Veliteľ hliadky upozorňuje na rozsiahle protipechotné mínové pole pred štátnou hranicou.

Bileja toto hlásenie svojho samopalníka veľmi potešilo a poslal hliadke za odmenu fľašu vodky a kilo cukru. Krátko po hlásení spojky od prieskumnej hliadky, začali pribúdať hlásenia veliteľov jednotlivých rôt práporu z pozície, čo zistili ich hliadky a pozorovatelia na čiare dotyku. Väčšina nepriateľských jednotiek začínala opúšťať obranné postavenia a nechávala na mieste slabšie jednotky k maskovaniu ústupu paľbou a k oklamaniu protivníka. Situácia bola hlásená hneď aj veliteľovi 1. čs. brigády, gen. Vedral-Sázavskému. Veliteľ práporu škpt. Knop vydáva svojim jednotkám azda posledný rozkaz mimo územia vlasti – zahájiť útok na nepriateľské postavenia, zničiť zvyšné nepriateľské odpory ráznou a prekvapujúcou ztečou bez delostreleckej prípravy. Pre istotu však bolo delostrelectvo a mínomety pripravené podporiť pechotu. Mnoho vysvetľovania veliteľom a vojakom nebolo treba, únava razom z mnohých opadla a mužstvo vstávalo s pocitom „Ideme domov!“

Na čelo útočnej zostavy bola zasadená práve rota samopalníkov ppor. Bileja a pešia rota ppor. Steinera. Práve títo dvaja dôstojníci patrili medzi najväčších a najvychýrenejších hrdinov 2. práporu z predošlých bojov. Navyše boli veľkými kamarátmi. Jednotky 2. práporu prešli prvými nemeckými pozíciami ako nôž maslom, nepriateľské jednotky ktoré ostali na zdržanie nemali šancu. Ktovie aké pocity museli prežívať tí nemeckí vojaci, ktorých tam nechali na území už vlastne iného štátu. Nepriateľ síce zahájil paľbu z niekoľkých guľometov, ale súčasne s tým asi čata nemeckých vojakov vybehla z prvých zákopov a dala sa na útek. Ďalšie druhé pozície už naše jednotky našli prázdne. Po krátkom boji a preniknutí cez nepriateľské postavenie sa jednotky 2. práporu usporiadali v rotách do prúdov. Pred každou jednotkou práporu postupovala najskôr ženijná hliadka, ktorá opatrne vytvárala priechod. Naši vojaci sa zastavili až pred štátnou hranicou. Pred nimi bola veľká plocha zasiata malými kopčekmi z hliny. Z niektorých viedli tenké drôtiky ku kolíkom zarazených v zemi. Toto hlboké a široké protipechotné mínové pole sa v rojnici ani nedalo prekonať. Ženisti sa s odmínovaním veľmi neponáhľali, radšej si dali poriadne záležať. Nikto nechcel zomrieť, alebo utrpieť zranenie keď už bola hranica na dohľad. Opatrne prehľadávali pôdu a zneškodňovali mínu za mínou. Netrpezliví pešiaci, nastúpení v pochodových prúdoch, už pri pohľade na hranicu vzrušene prešľapovali na mieste a povzbudzovali ženistov k práci. Už sa videli doma. Ďalej Oldřich Kvapil: Veliteľ ženijnej skupiny hlásil, že priechod v mínovom poli je vytvorený. Vojaci sa zoradili do dvojstupu a opatrne, veľmi opatrne prešli priechodom. Zhlboka vydýchli, nabrali plné pľúca vzduchu, ktorý bol nasýtený vôňou mokrej hliny, vôňou domova. Mnohí na túto chvíľu čakali roky. Prví šli samopalníci, za nimi pešiaci, spojári, veliteľ práporu a my, ktorí sme tvorili jeho štáb. Na stĺpe visel list papiera, na ktorom bola pastelkami vyfarbená štátna vlajka Československej republiky. Pozdrav vlasti i nám, ktorí sme vstúpili na jej pôdu. Pozdrav prieskumnej hliadky 2. poľného práporu 1. Československej samostatnej brigády, „Kijevskej“ a „Bielocerkevskej“ brigády, vyznamenanej medailou Za chrabrost, dvoma Československými vojnovými krížmi 1939, Suvorovým rádom a Rádom Bohdana Chmelnického. Tej brigády, ktorá tvorila základ 1. československého armádneho zboru v Sovietskom zväze. Nečakali nás slavobrány ani filmári, nebolo slávnostných rečníkov. Chýbala vlajková výzdoba i jasajúce davy. Pred nami je len rozbitý mokrý les, jamy po výbuchoch, stará rozbitá colnica a jeden hraničný kameň. A v lese pozdĺž cesty i na nej míny a míny. Míny všetkých typov, drevené, plechové, bakelitové, hranaté i oblé. Takto sme prichádzali. Takto sme sa vracali domov. V tú chvíľu ustál aj dážď. Objal som sa radostne s príslušníkmi štábu, boli sme doma. Náš dávny sen sa splnil. Veliteľ práporu, muž ktorý vynikal nad ostatnými chladnokrvnosťou v najťažších situáciách, ktorý nepoznal bázeň, mal vlhké oči. Bez rečí nám všetkým potriasol rukou, slová neboli nutné. Spomenuli sme aj na tých, ktorí sa tohto historického okamihu, tohto slávnostného dňa nedožili, ktorí s nami nedošli. Bolo ich veľa. V hlave sa mi preháňali myšlienky na našich doma, ktorí ešte nevedeli že sa vraciam. Spomenul som si aj na to, ako sme nahnevane odchádzali po Mníchove 1938 z pohraničných pevností. Uvedomil som si, že som svoju prísahu, zloženú v republike a opakovanú v Buzuluku, čestne splnil. Nebudem sa musieť hanbiť, až sa ma niekto po vojne spýta, čo som robil za tých šesť rokov.

2. prápor na hranicu prišiel po 7.0016 Ženisti naďalej prehľadávali a čistili okolie už smerom do vnútrozemia Slovenska. Na hranici pribudli dve nové československé vlajky, jednu doniesla Bilejova rota, druhú Steinerova. Vlajka na palici sa zapichla vedľa hraničného kameňa č.114 a druhá sa vyvesila na závoru pred colnicu, ktorá sa zdvihla. Jednotky sa zastavili a prvýkrát si posadali na rodnú zem. Arnošt Steiner: Konečne vo vlasti! Ležím pri ceste v priekope a márne premáham vzrušenie, ktoré mi vháňa slzy do očí. Tak predsa doma. A je to práve druhý prápor, ktorý ako prvá naša jednotka prekračuje hranicu. Objímam sa s Bilejom a stískame si ruky. Mali sme obrovskú nevýslovnú radosť.

Štáb práporu a velitelia sa zhromaždia pri radistovi zo spojovacej čaty práporu, desiatnikovi Ivanovi Bembilovi. Ten si pokladá na zem svoju rádiostanicu a začína nadväzovať spojenie s 1. brigádou. Chvíľku to trvá a okolo Bembila sa vytvorí hlúčik ľudí. Prítomný je veliteľ práporu škpt. Josef Knop, náčelník štábu npor. Oldřich Kvapil, spravodajský dôstojník ppor. Vasil Vaľo, velitelia rôt ppor. Arnošt Steiner, ppor. Michal Bilej a ďalší dôstojníci práporu či pracovníci štábu. Všetci v napätí a ticho pozorujú ako Bembilo vyvoláva volacie znaky. Po chvíli hlási veliteľovi práporu úspešné spojenie sa s 1. brigádou. Ten nariaďuje podať hlásenie. Najšťastnejší radista zboru, ktorý sa len pred pár dňami vrátil z nemocnice po zranení, tak vysiela brigáde a potom aj ostatným zborovým jednotkám prvý rádiogram vysielaný z územia Československa: Vojaci druhého práporu prekročili československú štátnu hranicu a pokračujú v postupe južným smerom.

Po úspešnom odvysielaní vypukla druhá vlna neskrývanej radosti a dojatia. Mnohí vojaci smekli, kľakali na zem, bozkali ju, hladili. Teraz si naozaj všetci s chuťou povedali....

„SME DOMA!“

Následne na to 1. čs. brigáda posiela na naše územie už aj ostatné svoje prápory. 2. prápor sa na hranici zdrží slabú pol hodinku a pokračuje smerom na Vyšný Komárnik. Niekoľko vojakov a dôstojníkov však na hranici ešte zostáva. Medzitým, respektíve ešte pred tým ako sa 2. prápor na hranicu dostal, pokračovala v postupe aj prvá prieskumná hliadka Vasila Nebiljaka. Tá sa dostala viac do vnútrozemia, aj keď jej postup bol pre opatrnosť a početné míny veľmi spomalený. Navyše sa už umúdrilo počasie, prestalo pršať a svitanie sprehľadnilo terén. Teraz už bolo možné pozorovať niektoré nemecké ustupujúce jednotky. Prieskumná hliadka sa však čoskoro dostala do problémov. Člen hliadky, Nikolaj Mazur, ktorý mal mimochodom v ten deň narodeniny, spomína: Štátnu hranicu sme prekročili skoro ráno. Pechota postupovala za nami po ceste. V jednom úseku sme narazili na hlbokú jamu, vyzerala po výbuchu. My sme ju obišli, ale pešiaci sa ju snažili prejsť. Proti všetkej logike v nej boli pechotné míny a došlo k výbuchu. V tej chvíli spustili zúrivú paľbu nemecké mínomety. Ďalší postup bol zastavený a museli sme zaujať kruhovú obranu.

Nemeckí ženisti často využívali rôznych nástrah na všetkých možných miestach. Na dno alebo okraje kráterov po výbuchoch pokladali míny. Vojaci ktorí prechádzali okolo, tak snažiac sa kryť v jame naopak vybuchli na míne. Aj napriek tomu, že táto prax už bola známa a velitelia pred ňou upozorňovali, aj teraz sa našiel vojak, ktorý zišiel do krátera. Ako to bolo zvykom, nepriateľ keď uvidel, že niekde niečo vybuchlo, alebo sa pohlo, okamžite na to miesto začal mínometný prepad, alebo spustil guľometnú streľbu. Cesta do Komárnika bola navyše dobre zastrieľaná. A tak už na prvých metroch vo vlasti mal 2. prápor straty. Člen hliadky, Vladimír Týrek: Dostali sme sa približne do priestoru dnešného pamätníka Československej armády na Dukle. Bola tu poľná kamenistá cesta, podmínovaná a rozbitá. Jeden člen nášho družstva (pravdepodobne Václav Hejda – pozn.autora), ktorý nás vzadu zaisťoval, našliapol na protipechotnú mínu. Odtrhlo mu to pravú nohu a mňa ranilo do hlavy a odhodilo do priekopy. Nemci boli v tomto čase v obranných pozíciách nad Nižným Komárnikom, odkiaľ mali na tento priestor zacielené zbrane. Keď počuli, že v zamínovanom priestore vybuchujú míny, spustili delostreleckú paľbu. Na okraji lesa, po pravej strane cesty, zabilo veliteľa prieskumnej hliadky Vasila Nebiljaka a ešte ďalšieho vojaka. Miesto kde Nebiljak padol sme označili a postupovali sme smerom k Vyšnému Komárniku po pravej strane cesty. Tu sme sa zastavili.

Veliteľovi prvej prieskumnej hliadky teda nebolo dožičené užiť si Československa viac než pár minút. Velenie prevzal ľahko zranený Týrek a presunuli sa k Vyšnému Komárniku, už o troch členov menej. Keď sa 2. prápor dostal na hranicu, hliadka opäť spojkou oznámila kde sa nachádza. Nebiljaka pochovali ešte v ten deň neskôr na pôvodnom mieste kde padol. Zaujímavé ale je, že na druhý deň, teda 7. októbra, vychádza v zborových frontových novinách Za Svobodné Československo článok, kde je s Nebiljakom rozhovor: So samopalom v rukách, granátom za opaskom som sa plazil k pohraničnému stĺpu. Do cieľa mi zostávalo najviac 15 metrov. Srdce mi bilo a tvár horela, cítil som že o pár minút budem na rodnej pôde. Päť rokov bolo tomu, čo som posledný raz prechádzal popri hraničnom stĺpe, ale veril som, že ešte raz budem pri ňom. Teraz nadišla táto šťastná chvíľa. Ja stojím na našej československej hranici. Na moment som sa obzrel dozadu a nevedel som, či sa teším, alebo je mi ľúto, že tam ďaleko som zanechal kraj, kde som päť rokov prežil. Tam zostal Kyjev, Biela Cerkev, tam zostali svedkovia našich slávnych bojov. Ale myšlienka, že som v boji, potiahla ma dopredu a ja som sa pozeral na cestičku i na krovie i na nebo a zdalo sa mi všetko zvláštne. Aj nepriateľské guľky mi neboli strašné.

Pod článkom je dokonca podpísaný. Ťažko povedať, či sa Nebiljak stihol ešte pred smrťou zveriť so svojimi pocitmi niektorému členovi hliadky (alebo dokonca nejakému vojenskému dopisovateľovi redakcie), alebo ide o vymyslený text redaktorov novín, ktorí niekedy za účelom osvety niektoré skutočnosti prifarbovali. Prieskumná hliadka dopoludnia vstúpila do obce Vyšný Komárnik. Obec bola opustená, Nemci tu už neboli a obyvatelia sa poskrývali v okolitých lesoch. Hliadka tak pokračovala ešte ďalej, do Nižného Komárnika, ktorého severný okraj dosiahla tesne pred obedom. Obec bola zapálená, hradská cesta zničená a všade bolo plno mín a nástrah. Nepriateľ si na pozíciách počínal neopatrne, pretože nemeckí vojaci prebehovali medzi svojimi novými pozíciami celkom neodkryte. Pozorovaním tak naši vojaci zistili, že nepriateľ drží ďalší nasledujúci hrebeň a lokalizovali niektoré body obrany. Hliadka sa pokúsila prebehnúť dedinou, ale tu už bola spozorovaná a napadnutá. Odohrala sa prestrelka a následný mínometný prepad, pri ktorom bol ranený voj. Mazur do nohy a zabitý ďalší člen hliadky. Nová obrana nepriateľa bola teda pri obci Nižný Komárnik, obzvlášť kóta 532, známa ako Obšár. Hliadka teda úkol splnila – lokalizovala obranu nepriateľa a nadviazala kontakt.

Po kompletnom hlásení činnosti a zistení sa neskôr k večeru stiahla naspäť k práporu, respektíve bola vystriedaná (to už prápor došiel na ich úroveň). Pri stiahnutí Týrek pomáhal ranenému Mazurovi s odsunom a zvyšok hliadky pochovával padlých. Hliadka tak za tento deň utrpela straty – traja padlí, dvaja ranení ťažko, jeden ľahko. Prvým padlým bol veliteľ slob. Nebiljak a dvaja ďalší ktorých veteráni popisujú, no nevedia pomenovať. Ak vylúčime mená tých ktorí prežili, resp. mali iba zranenie, ostanú nám mená Koubela a Perehaňa. Ťažko raneným bol Václav Hejda, Nikolaj Mazur, prípadne aj Michal Perehaňa, ak nepadol. Týrek mal len ľahké zranenie hlavy a hneď sa zapojil do ďalších bojov. Zdraví samopalníci zvyšku pôvodnej hliadky (Týrek, Počil, Vegricht, Kučeravý a prípadne aj Kopolovič a Klouček) sú potom nasadzovaní v ďalších dňoch v ďalších prieskumných úlohách.17

Naša čelná pešia jednotka, 2. prápor, sa už taktiež dostala do vyľudneného Vyšného Komárnika. Obyvatelia, ktorí pomaly začali schádzať do dediny najskôr nedôverčivo zazerali na československých vojakov. Osvetový dôstojník práporu, rtm. Ivanič spolu s voj. Havranom zobrali československú vlajku a vztýčili ju na budove miestnej ľudovej školy, pričom Ivanič povedal niekoľko slov o význame tejto chvíle. Obyvateľom došlo, že k nim prišli československí vojaci. Hŕstka dedinčanov potom dojato privítala prichádzajúce jednotky. Opäť momenty plné dojatia, radosti a sĺz. Spomína Mária Mindrošová: Mala som vtedy 11 rokov. Pamätám sa, ako prišla do obce prvá československá hliadka. Občania, ktorí sa ukrývali v suterénoch, pivniciach a lesných úkrytoch ju srdečne privítali. Na toto milé stretnutie, objatie, stisk rúk budeme stále spomínať, od radosti sa nám slzy tisli do očí. Ťažko nájsť slová na vyjadrenie úcty a uznania sovietskym a československým vojakom. Boli to chvíle radosti z prvého dňa slobody. Dobre sa pamätám na vyvesenie československej štátnej vlajky na obecnej škole. Ako deti sme sa chodili na ňu pozerať. Po obci sa roznieslo, že ju zavesili československí vojaci a že už bude nová republika, na ktorú sa všetci občania tešili.

Obyvatelia sa hneď pokúšali vojakom pomôcť. Videli, kde Nemci kladú míny a ochotne tie miesta ukazovali našim ženistom, pre ktorých to bola cenná pomoc. Napríklad určili úsek hlavnej cesty, kde sa vraj nemeckí ženisti dlho vŕtali. Veliteľ 3. ženijného práporu 1. čs. brigády kpt. Vladimír Lexa sa so svojimi ženistami des. Popovičom a slob. Hrádkom vydal na prieskum podozrivého miesta. Povrch cesty sa zdal neporušený a nebolo vidno žiadne ženijné zásahy, no naši skúsení ženisti nástrahu po podrobnom skúmaní objavili. Nemci podkopali cestu a umiestnili v nej nesmierne množstvo trhavín (údajne stovky kilogramov) napojených na časový mechanický strojček, ktorý mohol byť nastavený aj na niekoľko dní. Detonácia tak mohla nastať v čase živého prúdenia zásobovacích kolón týlu. Všetko bolo dokonale zamaskované, teda predbežný ženijný prieskum by nástrahu nemal šancu nájsť. Ženisti sa rozhodli nástrahu zneškodniť odpálením pomocou fugasu. Pamätníci tvrdia, že to bola azda najväčšia detonácia akú kedy počuli v bojoch o priesmyk. Na ceste ostal obrovský kráter 3 metre hlboký. Naši traja ženisti za tento čin dostali neskôr vyznamenania.

Ďalší obyvatelia obce zase pomohli ženistom určiť mínové pole s 520 mínami, či nájsť tajné telefónne káble pod zemou. Časť obyvateľstva ostávala naďalej v lesoch, pretože dedina bola stále občas ostreľovaná nemeckým delostrelectvom. Nemci raz ostreľovali dedinu fosforovými granátmi, ktoré zapálili časť dediny. Požiar zasiahol aj miestny kostolík. Pár obyvateľov sa ho snažilo prv uhasiť a prosili vojakov o pomoc. Tí však na základe vlastných frontových skúsenosti uznali, že je to márne a počas delostreleckého prepadu nevychádzali z krytia. Každopádne, Vyšný Komárnik bola prvá oslobodená obec československou armádou v druhej svetovej vojne. Frontové noviny Naše vojsko v ZSSR píšu 9. októbra krátky text o prvej oslobodenej obci: Je to Vyšný Komárnik. Malá horská dedinka. Malé domčeky, chudobný drevený kostolík. Je v ňom plno slamy. Na dedinskom cintoríne je dlhá rada krížov s čerstvými nemeckými nadpismi. Pred nimi mŕtvola. Fric leží ešte s prilbou na hlave. Asi sa chystal na útek, keď ho zasiahla trestajúca smrť.

Na tomto cintoríne boli však pochovaní aj niektorí vojaci 1. ČSAZ