Dňa 15.11.2014 kluby vojenskej histórie Svoboda a Polom, zorganizovali na štátnej slovensko-poľskej hranici pri obci Vyšný Komárnik rekonštrukciu udalostí 6. októbra 1944. V tento pamätný deň prešli jednotky 1. československého armádneho zboru (1. ČSAZ) hranicou vtedajšieho Československa. Bol to deň, kedy si mnohí naši predkovia slúžiaci v zahraničnom odboji na východe, konečne povedali „Sme doma!“. Po vojne sa tento deň z úcty pamiatky, stal Dňom československej armády.

Dnes sa v tento dátum oslavuje, respektíve pripomína výročie samotného prechodu hranice a aj Karpatsko-Duklianskej operácie ako takej. Pri československom pomníku nad obcou Vyšný Komárnik i pri soche gen. Ludvíka Svobodu a sovietskom pomníku vo Svidníku, sa tak každoročne konajú v tento deň spomienkové pietne akty s prítomnosťou rôznych zahraničných delegácií a samotných veteránov či pamätníkov. Mnoho ľudí však v skutočnosti netuší, čo presne sa stalo 6. októbra 1944, a takmer už vôbec nie to, ako to prebiehalo. Je to prinajmenšom smutný fakt, pretože ide o dôležitý moment našich dejín.

Ako tvrdí slávny výrok: „Národ, ktorý nepozná svoju históriu je odsúdený prežiť ju znova.“ Paradoxné je, že tento výrok sa nachádza aj v učebniciach dejepisu, ktorý je na školách neustále kresaný do minima. Z rôznych médií je však verejnosti často podsúvaná cudzia história, napríklad v podobe hollywoodskych hrdinských filmov, dokumentov či prekladaním cudzokrajných kníh. Tie sú samozrejme takisto zaujímavé a vecné, avšak takouto formou potom verejnosť nadobúda pocit, že v našich dejinách niet zaujímavostí a hrdinov, preto je ich nutné hľadať za hranicami. Pritom je ale opak pravdou, naša história je bohatá a rozmanitá, len sa o nej veľa nevie. Takto sa potom ľahko stane, že mladej generácii vychovávanej na TV a PC hrách, sa stane vzorom hrdinu „cool“ americký výsadkár slávnej 101.divízie bojujúci v Normandii či Ardenách, pritom netuší nič o 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde, či špeciálnych diverzných výsadkoch z východu či západu,1 alebo sa vzorom stane nemecké tankové eso nejakej Panzerdivision, netušiac že naši tankisti oslobodili Kijev či Ostravu.2 Historický záujem sa teda často odlieva do zahraničia. Ťažko to však dávať za vinu práve zahraničiu, zodpovednými sme si za to sami. Nedá sa verejnosti vyčítať že sa o niečo nezaujíma, ak o tom ani nevie. Častokrát je problémom už elementárna informovanosť, či dostupnosť vhodných zdrojov, ak nejaké vôbec sú. Cestou nie je ani verejnosti niečo umelo vtláčať do hláv a povyšovať to nad ostatné. To sa dialo za čias bývalého režimu a malo to naopak často kontraproduktívny účinok. Následky toho je vidieť dodnes. Mnohé osoby našich dejín boli vymazané a niektoré udalosti ideovo zaobalené. Situácia však nie je až tak čierna, existuje mnoho organizácií a združení, ktoré sa histórii venujú a záujem mladých ľudí tu je. Základom je umožniť verejnosti prístup k informáciám a šíriť osvetu vlastnej histórii. Malou troškou k tomu prispievajú aj kluby vojenskej histórie. V spomínaný deň sme sa tak pokúsili rekonštruovať udalosti zo 6. októbra 1944, preniesť ich do dvojhodinovej časovej osi a ukázať vôbec prvýkrát svetu ako prechod hranice približne prebiehal. Prakticky neexistuje materiál, ktorý sa tejto udalosti podrobne venuje, preto sme mnohé skutočnosti skladali dokopy z mnohých zdrojov. Bohužiaľ mnohé veci sú už dnes nezistiteľné.

Pred popisom udalostí toho dňa, je nutné na začiatok uviesť pár skutočností. Priebeh, cieľ a úspešnosť Karpatsko-duklianskej operácie (KDO) je komplikované popísať v pár vetách a ani to nie je cieľom tohto článku. Dostupnej a relatívne aj kvalitnej literatúry na túto tému je dostatok. Takisto sa nebudem zaoberať politickým pozadím, ale iba čistým popisom udalostí a osudov, spojených s prvým prechodom hranice.

Stručným faktom pre úvod však je skutočnosť, že 1. ČSAZ bol v septembri 1944 začlenený do sovietskej 38. armády3 1. ukrajinského frontu, s cieľom prebiť sa cez Karpaty k Prešovu. 1.ČSAZ sa skladal zo samostatných brigád a práporov.4 Túto našu jednotku tvorili predovšetkým obyvatelia Volyne, územia severozápadnej Ukrajiny s československými koreňmi, ďalej Rusíni, Podkarpatskí Ukrajinci, Slováci a Česi, prípadne ďalšie národnosti.5 Paradoxne tak teda časť príslušníkov 1. ČSAZ v Československu nikdy ani nebola, prípadne neovládala ani český jazyk. Motiváciou im však často bolo bojovať za vlasť svojich dedov viac, ako za Sovietsky zväz. Dôstojníkmi a vysokým funkciami v 1.ČSAZ však boli väčšinou vojaci bývalej Československej republiky, veteráni zo Sokolova i Kijeva, či legionári z prvej svetovej vojny. V čase prechodu hraníc už 1. ČSAZ velil brigádny generál Ludvík Svoboda6, ktorý už mal skúsenosti s velením našich jednotiek v bojoch na Ukrajine. Preto príslušníkom 1. ČSAZ prischla prezývka „Svobodovci“, aj keď využívaná až po vojne.

V súvislosti so 6. októbrom 1944 sa často píše a spomína, že to bol deň keď naše jednotky 1. ČSAZ prvýkrát prešli našou hranicou a ocitli sa tak doma. Nie je to však úplnou pravdou, v detailoch je to neúplné a nepresné. Vyslaná prieskumná hliadka, ktorá prekonala v tento deň ráno štátnu hranicu zďaleka nebola prvou československou jednotkou, ktorá sa ocitla na domácom území. 1. ČSAZ vysielal svoje hĺbkové prieskumy na územie Československa už niekoľko dní pred priblížením sa k hraniciam. Bohužiaľ činnosť a nasadenie hĺbkového prieskumu zboru takmer vôbec nie je zdokumentované a preto sa takmer všetky poznatky opierajú o výpovede veteránov. Každopádne jedna takáto prieskumná skupina sa ocitla už 20. - 21. septembra 1944 v okolí Šarbova a Krajnej Porúbky. Tu práve pôsobil, respektíve ustupoval z obkľúčenia 1. gardový jazdecký zbor sovietskej armády. Naši prieskumníci sa s nimi spojili niekoľkokrát. Vo frontových novinách 1. ČSAZ, Za Svobodné Československo sa v čísle z 1. októbra nachádza článok s výpoveďou jedného príslušníka zboru, bohužiaľ nepodpísaného: Dedina bola ako cintorín, ani živej duše. Domy boli prázdne, zostali v nich len rozbité lavice, rozbité hrnce, vedrá. Ale len čo sa miestny obyvatelia dozvedeli o tom, že prišli vojaci s červenými hviezdami na čiapkach, vracali sa z okolitých hôr do obce. Prvým v jednej skupine bol starec, ktorý niesol chlieb a soľ. Chcel hovoriť, ale hlas mu vypovedal službu. Len s veľkou námahou vyslovil – Ako dlho sme vás čakali....Hneď sa rozpútala beseda. Dedinčania akoby chceli vyliať všetku horkosť, ktorá sa nahromadila za tieto roky: Olúpili nás, ale našu dušu nemohli ulúpiť. Keď sa dozvedeli že jazdci majú ranených, doniesli čo mohli – poslednú sliepku, posledný liter mlieka. Jeden gazda zarezal teľa, len aby mali ranení dobrú stravu. Nemci číhali na hraniciach. Mysleli, že sa nám nepodarí vrátiť sa cez ich hliadky a guľometné hniezda, mysleli že neunesieme ranených, ktorých sme vozili v prikrývkach priviazaných ku koňom. Z jednej dediny k nám pri lúčení pribehla žena. V ruke držala perinu – Ja sa obídem bez nej, nech ju má vojak, ktorý prelial svoju krv za nás.

Ťažko povedať do akej miery je táto výpoveď pôvodná, pretože na nej už cítiť redakčnú úpravu, ktorá často idealizovala a preháňala niektoré skutočnosti. No faktom ostáva, že je to výpoveď nášho prieskumníka, ktorý sa ocitol na našom území už v septembri. Kto vie koľko takých prieskumných skupín sa prešmyklo do Československa, ešte pred trvalým prechodom hraníc našim zborom. Avšak 2. októbra 1944 sa dostalo hneď niekoľko našich peších jednotiek 1. ČSAZ na československé územie. Pravý sused 1. ČSAZ, sovietska 241. strelecká divízia, 1. októbra 1944 prenikla československou hranicou v priestore kóty 704 - Studeni Wierch smerom na dedinu Šarbov. Veliteľ 38.armády, genplk. K. S. Moskalenko, sa preto rozhodol presunúť na tento smer práve naše jednotky, s cieľom udrieť na Krajnú Porúbku, Krajnú Bystrú a Nižný Komárnik, čím by sa vykonal obchvat Duklianskeho priesmyku. Podľa rozhodnutia veliteľa armády, tak veliteľ 1. ČSAZ vydal 1. októbra večer rozkaz 1. a 3. brigáde predať svoje pásmo Barwinek – Lipowiec, sovietskej 359. streleckej divízii a presunúť sa do priestoru činnosti sovietskej 241. streleckej divízie. Odtiaľ mali útočiť spolu s touto divíziou dohodnutým smerom.7

Tesne pred polnocou vystriedanie začalo. Presun bol však ...


Tento článok zobrazuje len zlomok z celkovo štyroch častí. Celá verzia článku bola publikovaná na http://www.dukla1944.sk.